Srdce draka (The dragon´s heart)

Srdce draka

Niekedy mám naozaj pocit, že sa už chcem vrátiť. Snívam o pravidelnom režime najmä keď sa pozerám na svoje nohy a viem, ako veľmi im prospieval pravidelný beh. Snívam o bežných problémoch, že napríklad potrebujem našetriť na práčku. Snívam o tom, že si budem variť každý deň jedlo, ktoré poznám a nebudem tak mať pocit, že chcem všetko nové ochutnať. Snívam o bežnom stretnutí s kamarátkou na káve, pri ktorom si môžem povzdychnúť, že sa vlastne nič prevratné v mojom živote nedeje.

V tom mi ale ktosi zaklope na dvere. S únavou z tepla vstávam z postele a idem otvoriť. Krishna. Moja malá opička. Teda King-Kong.

Usmieva sa a ukazuje mi smerom na dvor: „Veronika? You?“. No tak sa idem teda pozrieť. „Veronika, chuchundra´s home“. Pozerám sa na jamku na zemi a okolo nej akési vzorce nakreslené paličkou v hline. „Naozaj? Si si istý, že je to domček potkana?“. (Čučundra je po nepálsky potkan, viem to odkedy som jedného mala v izbe, zjedol mi moju rudrakšovú japa-malu, vyžral dieru v pyžame a pobehoval vedľa hlavy po posteli). So širokým úsmevom pritaká. No tak teda dobre, pripustím aj ja, že to môže byť domček nejakého potkaníka. Krishna mu ho pravdepodobne teraz zútulnil aj z vonka. „Veronika? Dolphin, not dangerous?“. Usmejem sa. Odpovedám, že nie, a pokúšam sa mu vysvetliť po anglicky, že delfíny sú priateľmi človeka a koľkokrát ich už aj zachránili keď našli vyčerpaných ľudí plávať v mori. Pokračuje, „Dolphin has heart“. Usmejem sa opäť. Som totiž spokojná, že si to pamätajú. Na jednej zo spoločných hodín som ich chcela totiž naučiť, že nesmú ubližovať žiadnym zvieratkám a mali by ľúbiť všetky, bez rozdielu na to, či je to chlpaté, či je to had, alebo pavúk. A začala som tým, že som im ukázala, že všetky zvieratká majú srdce. V ten deň to akurát aj vyšlo, že jeden z chlapcov chytil vtáčika, ktorý sedel na bráne. Podľa ma bol chorý, inak by ho nechytil, a možno aj nožku už mal zlomenú predtým. No vyzeralo to tak, že mu ju zlomil náš Nitesh keď ho pchal do klietky. Vytiahla som ho teda z nej a chcela som ho pustiť, no predtým som každému z chlapcov nechala priložiť prsty jemne k jeho brušku. Chcela som, aby cítili ako mu bije srdiečko. Napokon ma ale presvedčili, že by som ho teraz nemala pustiť, keď má zlomenú nožku. Mali by sme sa o neho postarať. A tak som privolila, vložila ho späť do klietky a uložila na zem do mojej izby. Dali sme mu tam ryžu a vodu. Na hodine som sa ich teda spýtala, čo cítili keď priložili ruku k vtáčikovi. Všetci už teda vedeli, že je to tlkot srdca. Uznali, že jeho srdiečko bilo veľmi rýchlo. A spýtala som sa ich: „Čo myslíte, a ako sa ten vtáčik cítil? Prečo jeho srdiečko bilo tak rýchlo?“. Pretože mal strach. Chcela som aby pochopili, že všetky tvory cítia. Majú srdce a teda cítia. Majú srdce a preto môžu byť aj smutné. Keď mamina stratí svoje mláďatko. Môžu byť veselé keď hladia iné zvieratko, keď náš psík Jackie vrtí chvostíkom pretože nás vidí. A aj ten malinký pavúčik v rohu miestnosti má svoje srdiečko. Plné lásky k nám a preto v noci chytá muchy aby nás neotravovali.

Pár dní potom reflexne tľapnem po svojom stehne. V tejto oblasti sú komáre úplne nečujné, no ich štípance bolia hneď od začiatku pekelne. A padne otázka Ramesha, s úsmevom od ucha k uchu: „Prečo si ho zabila? A on nemá srdce? Vravela si, že všetky tvory majú“. Dostal ma, počúval ma dôsledne. A tak mám od neho ponaučenie. Ešte sa mám čo učiť a mám sa kam posunúť vo svojich meditáciách, aby som dokázala eliminovať reakciu môjho tela na ten nepríjemný pocit, ktorý mi komáre spôsobujú. Ešte mám čo robiť, aby som nabudúce reflexne neťapla, ale iba komára odohnala.

„And dragons? Dragons have heart?“, pýta sa ďalej.

Pozorujem Krishnu ešte pár minút. Bojím sa o neho. Má totiž epilepsiu a na dnes mu už nevyšli lieky. V myšlienkach sa snažím nehnevať sa na vychovávateľov, že dokážu čosi takéto dopustiť. Že zabudli skontrolovať na koľko dní ešte liečbu má. Bez liekov bude mať záchvat takmer určite, hovoria mi chlapci. A strúhajú grimasy pri tom ako napodobňujú ako pri tom vyzerá, aby som pochopila o čo sa jedná. Ale nedá sa na nich hnevať. Nie som v ich pozícii, nemôžem ich súdiť. Viem si predstaviť, koľko toho na nich je. Vačšina z nás má pracovnú dobu 5 dní v týždni, 2 dni víkendu, variabilný počet dní dovolenky. Tu v Nepále majú voľno len v sobotu. Vychovávateľka musela zveriť svoju dcéry svojej sestre, nie je totiž možnosť aby boli pri mame. A dovolenku má raz za 3, či 4 mesiace. Vychováva 16 detí a na tie dve svoje nemá čas. Navyše, vychovávatelia nemajú pracovné a nepracovné dni. To, že pri deťoch v detskom domove nemáš svoj osobný čas, to som pochopila veľmi rýchlo aj ja. Prišla som sem dobrovoľníčiť, čo znamená pracovať 3-5 hodín denne 5 dní  v týždni. Ale to proste nie je možné, keď tu s tými deckami žiješ v jednom dome. Len čo si sadneš, už ti jedno z 16tich deciek zaručene klope na dvere. A vlastne, ani nechceš pred nimi zatvárať dvere. Jedine ak už odpadávaš od únavy.

A čo sa týka liekov, tu v Nepále nie je ani povinné zdravotné poistenie. Tu nie je žiadna spoluúčasť zdravotnej poisťovne na lieky. Tu neziapu pacienti v lekárni na farmaceuta, že majú zaplatiť 17 centov za recept lebo však pán doktor povedal „že všetko bude zadarmo“ a vyvaľujú oči keď si ich dovolí poopraviť, že žiadny liek nie je „zadarmo“, ale „plne hradený zdravotnou poisťovňou“. Tu môžeš byť rád, že neochorieš, inak  si všetko platíš sám. Za Krishnu platí detský domov Our Sansar, narozdiel od všetkých tých ďalších detí, ktoré sú ešte stále na ulici. A vlastne, tu ani nie sú všetky lieky. Krishna má šťastie, že detský domov je 6km od Indických hraníc, a tak mu jeden z jeho liekov môžu ísť vychovávatelia kúpiť tam.

Chvíľu sa s Krishnom pasujeme kto je silnejší. Skúša to najprv rukami, potom tlačí do môjho brucha svojou hlavou, zaberá nohami, ale nejako mu to nejde. Po chvíli však prestane tlačiť, zostane stáť s hlavou opretou o mňa. Ja viem, že to nie je tým, že by mu došli sily. Nechcem ho vyrušiť. Opiera sa totiž o ženu, v ktorej možno práve teraz na chvíľu vidí matku. Cíti kontakt, ktorý mu chýba. Chýba mu niekto, kto by ho objal než pôjde spať. Kto by mu porozprával, či aj draky majú srdce. Niekto, kto by mu povedal, že práve dračie srdce je zvláštne, pretože čím viac v neho veríš, tým je jeho srdce silnejšie.

Nechcem ho vyrušiť, nech si len vezme čo najviac, kým som tu.

Pretože aj ja raz odídem. Ako doteraz všetky.

A tak zabúdam na práčku, lenivé nohy, vlastne všetko.

A cítim, že je správne, že som tu a teraz.

A že som tá, ktorá mu povie, že aj on má v sebe draka.  V ktorého verím.

 


The dragon´s heart

Sometimes I really feel like I want to be back home. I am dreaming of regular regime in my life when I look at my legs and know how much they were profiting from regular exercise and run. I’m dreaming of common problems that, for example, I need to save money to buy washing machine. I dream that I will cook everyday the food I know so that I will not feel like I want to try always all that new food. I dream of a regular meeting with my friend on coffee, where I can admit that no breakthroughs are happening in my life.

While thinking about that, someone knocks on the door. With laziness and tiredness from heat I get up from bed and go to open. It´s Krishna. My little monkey. Actually rather my small King-Kong.

He smiles and points me to the courtyard: „Veronika? You? „. Well, I go to look at it. „Veronika, chuchundra’s home“. I look at a hole on the ground and some pattern drawn by a stick in the earth around it. „Really? Are you sure it’s a rat house?“. (Chuchundra is a rat in Nepali language, I know this since I had one in my room, it ate my rukraksha japa-mala, made a hole in my sleeping pants and was even running next to my head in bed 😀 ). With a wide smile, he nods. Well, so I also admit it may be the house of a rat then. Krishna has probably made its small house cozy also from outside now. „Veronika? Dolphin, not dangerous? „. I am smiling. I answer that it is not, and I try to explain to him in English that dolphins are human friends and how many times they have already saved them when they find exhausted people swim in the sea. He continues, „Dolphin has heart?“. I am smiling again. I’m happy because I glad that they remember. Since I wanted to teach them in one of our classes, that they should not hurt any animals and they should love all of them, no matter whether the animals is fury, or it is a snake or a spider. And to do that I started by showing them that all the animals have a heart.

Exactly on that day, a few hours before the class, one of the boys caught a bird sitting at the gate. In my opinion, the bird must have been sick, otherwise he would not catch him, and perhaps it had already been broken leg even before. But it seemed like Nitesh broke it when he was putting the bird in the cage. I pulled the bird out of the cage and wanted to set it free, but before I let each of the boys press his fingers gently to the bird´s belly. I wanted them to feel its heartbeat. Finally, they persuaded me that I should not let it go now when it has a broken leg because we should take care of him. And so I agreed, put it back in the cage and put it on the ground in my room. We gave him rice and water. At the hour I asked them what they felt when they put their hand on the bird. They all knew it was a heartbeat. They recognized his heart was very fast. And I asked them, „What do you think, how did the bird feel? Why was his heart so fast? “ Because he was afraid. I wanted them to understand that all creatures feel. They have hearts and so that they feel. They have a heart and so that they can be sad. Like when a mom loses her baby. They can be cheerful when they pet another animal or when our dog Jackie wins the tail, happy to see us. And also the little spider in the corner of the room has its heart. Full of love for us, since catching the flies at night, to keep us away from them.

A few days later, I reflexively hit with a palm my thighs. In this area, the mosquitoes are totally inaudible, but their bite is painful right from the beginning like a hell. And there comes a question from Ramesh, with a smile from ear to ear: „Why did you kill it? Does it not have a heart? You said all the animals have it „. He got me, he obviously listened to me thoroughly. And so I have a lesson from him. I still have something to learn and I have to move in my meditations to be able to eliminate the reaction of my body to the uncomfortable feeling that mosquitoes cause me. I still have a lot to do to not act reflexively in the future, but just blow it away by a movement of a hand.

„And dragons? Dragons have heart? „, he asks more.

I observe Krishna for a few more minutes. I worry about him. He has epilepsy, and he has not been given any medication today. In my thoughts, I try not to be upset to the tutors, that they allow things like this are happening. That they forgot to check for how many days of treatment the pills still have left. Without medication, he will almost certainly have a seizure, other boys say. And they grimaces and mimic how it looks when he has a seizure so I will understand what they mean what will  happen. But I can not be angry with them. I’m not in their position, so I can not judge them. I can imagine how hard it is to work here. We have 5 days as working week, 2 days of weekend, variable number of holiday days. Here in Nepal they have weekend only Saturday. The woman tutor had to entrust her daughters to her sister, since it is not possible to have them with herself. And she has holiday every 3 or 4 months. She is raising 16 children and she does not have time for her two. Moreover, the tutors actually do not have real working and non-working days, they do not have their own free time besides the children here in a children’s home. And I understood that too. I came here to volunteer, which means I should work 3-5 hours a day 5 days a week. But this is just not possible when you live in one house with those boys. As soon as you sit down, with certainty one of the 16 boys is knocking on the door again. Actually, you do not even want to close the door of them. Only if you’re fainting finally from the tiredness.

And regarding those drugs, here is no mandatory health insurance in Nepal. There is no co-participation of the medical insurance company for medicines. There are no people in the pharmacy complaining to pay 17 cents for a prescription, shouting on pharmacist that doctor said „everything will be for free“ and balancing eyes when he/she allows him/herself to correct them that the medicine is never “for free“ but „fully covered by a health insurance company.“ Here, you are lucky when you are not sick, otherwise you have to pay everything. For Krishna, the child´s home Our Sansar pays for his medication, in contrast with all the other kids still left on the street. And actually, there are not all the drugs here.  Krishna is lucky that the children’s home is only 6km from the Indian border, so one of tutor can go there to buy him one of his medicines.

For a while, we are playing with Krishna to fight who is stronger. He tries it first with his hands, then pushes to my stomach with his head, strengthen his legs, but it does not work. After a while, however, he stops pushing and he stays with his head leaning against me. I know it’s not like he’s got out of his strength. I do not want to disturb him. He is now leaning on a woman, in which he probably see for a moment a mother. He feels the contact that is missing. He is missing someone, who hugs him before he goes to sleep. Who would talk to him that even dragons have a heart. Someone who tells him that the dragon’s heart is even special, because the more you believe in him, the stronger his heart is.
I do not want to disturb him,  I want to just take as much as he can while I’m here.
Because I’ll leave once too. As all others before.

So I am forgetting about the washing machine, my lazy legs, actually about everything.

And I feel it is right that I’m here and now.

And that I’m the one who tells him that he has a dragon in himself too. And that I believe in this dragon.

Oči (The eyes)

Oči

Vrátim sa to ja?  Už pol roka jem rukami, oblečená v indickom oblečení, s úsmevom prechádzam trhmi a zjednávam cenu okry. Milujem ju. A štipku šafranu v zelenom čaji.

Vrátim sa vôbec?

A ak sa aj moje fyzické telo vráti … vráti sa aj moja duša? A moje srdce?

Kde sú vlastne teraz?
Iste niekde spolu. Veď v Indii a Nepále sa naučili kráčať už len spolu.

Ale kde sú?

Možno kdesi v ryžových poliach, po kolená v blatovej vode. Tancujú. A nedbajú už totiž vôbec o to, či sa vrátia domov špinavé. Veď je to len blato. S rozprestretými rukami nechávajú ohnuté hlávky kláskov ryže aby nežne hladili končeky ich prstov. Občas to zašteklí.

A možno sa kotúľajú so smiechom dolu Himalájskymi kopcami. Skončia s hlavou medzi voňavými kvetmi. Vystrú nohy a zaboria ich do čerstvej trávy. Rosa steká pomedzi ich prsty na nohách. Celé sú pehavé. Pehavé prirodzene i od drobných čiastočiek trávy, peľu a hliny.

Možno sedia práve v rikši, nechávajú ruch ulice nech ich drží v prítomnosti. Tu túúúúú, pozor, krava uprostred cesty. Veď no a čo?

A možno akurát hľadia do nepálskych očí. Chcú sa do nich ponoriť. Sú hlboké a tmavé, no niekedy z nich vidno len uzučký pásik. Práve také krásne sú keď sa smejú. A ešte krajšie keď sú smutné.

Možno práve moja duša a srdce objímajú svet. Spolu.


The Eyes

Will it be still me, who will once come back?  Already 6 months I have been eating only with hands, wearing Indian clothes, smiling while walking through the muddy market in flip-flops and negotiating the price of the okra. I love okra so much. And pinch of saffron in my green tea.
And will I come back at all?
And if my physical body returns … will my soul return? And my heart?
Where are they now? Surely somewhere together. In India and Nepal, they have learned to walk only together.

But where are they?

Maybe somewhere in rice fields, knees in muddy water. Dancing. And they do not care whether they will come back home dirty. Because it’s just a mud. With their arms spread, they are letting bent heads of the rice to nudge their fingertips. Sometimes it tickles.

And maybe they roll with laughter down the Himalayan hills. They end up with their heads between the fragrant flowers. They straight their legs and bury them in fresh grass. The dew runs down on the toes. They are freckled. Naturally, but also from small particles of grass, pollen and clay.

Perhaps they are sitting in the rickshaw, leaving the rush of the street to keep them in the presence. Tu tuuuu, watch out! There is a cow in the middle of the way! Well, and what?

And perhaps, they are looking right now into Nepalese eyes. They want to immerses themselves in them. They are so beautifully dark and deep, yet sometimes you can see only a tiny strip of them. They are exactly so beautiful like this when they laugh. And sometimes even more beautiful when they are sad.

Perhaps my soul and heart are now embracing the world. Together.

Otázky (Questions)

Otázky

Prabhu, výstredný (avšak týmto svojim excentrizmom úplne prirodzený) indický umelec žijúci necelý rok v Pokhare mi vraví: „Stávalo sa mi, že sa ma z každej strany ľudia pýtali tie isté otázky: Ako sa voláš? Z kade pochádzaš?“. 
Môj úsmev. Spomenula som si totiž na vykrikujúcich Indov a na tieto a mnohé ďalšie divné otázky, najmä o rodine a či som vydatá, a podobne.
„A tak som sa začal som pýtať vlastné otázky.“
„Aký máš sen?“
Odpovedám pomaly, s pohľadom upreným na mraky na oblohe: „Ja… vlastne ani neviem. Mám pocit, že veci sú tak, ako majú byť. Asi som sa naučila prijímať to, čo sa deje a nemať zbytočné očakávania. Neviem si momentálne vybaviť sen, ktorý by bol nad všetkým. Nechcem sa hnať za splením jedného sna a pritom nevidieť to, čo sa deje, práve teraz.“
„A čo bolo tvojím snom keď si mala trinásť rokov?“
„Chcela som byť morskou biologičkou. Plávať s delfínmi, kosatkami a žralokmi“.
Starostlivo upravené fúziky sa jemne nadvihli. Prabhov úsmev.
„Myslím, že mojím snom je teda byť s prírodou,“ pokračujem, s pohľadom upreným na štíty Annapurien, ktoré len na pár sekúnd vykúkajú spoza mračien, „s prírodou v akejkoľvek jej podobe“.
„A máš nejaký strach?“
Annapurna opäť zmizla za mračnami.
„Som šťastná, že nemám žiadny, ktorý by ma v niečom limitoval. Nepochopím strach z lietania – veď je to krásny pocit ísť za niečím ďalekým. Nepochopím strach z pavúkov a hadov – veď sú to dokonalé bytosti a ich jediným „hriechom“ je to, že sa len málo podobajú človeku. Nepochopím strach z výšok – veď rozochvené nohy ti len pripomínajú, že je krásne vidieť svet zhora, inak ako zvyčajne.“
Pohľad sa mi zvezie Prabhovu tvár, no márne sa snažím pozrieť do jeho očí. Su ukryté za neskutočne štýlovými slnečnými okuliarmi.
„Mám však jeden. Bojím sa, že stratím rodinu.“
„A prečo by si ju mala stratiť?“
„Lebo ja viem, že ju raz stratím. No vlastne ani neviem, či by som to nazvala strachom. Asi by som to mala skôr nazvať pocitom, či akýmsi pripomenutím, aby som  zas a znova pochopila a nezabudla, že čas, ktorý máme, máme využiť naplno. Strata prirodzene príde, ja viem. Je to prejav cyklu života a smrti, ktorý akceptujem a nevytváram si preto v sebe voči nemu odpor. Nie je to teda strach, s ktorým chcem bojovať. Je to pocit, ktorý mi hovorí, že mám žiť tu a teraz a že čas s blízkymi mám brať vždy ako jedinečný.“

Kôň prérií © Veronika Sivová

Avšak, človeka sa stratiť nedá.

Stále som ďaleko. Stále v Nepále. Ja viem, že je čas pohnúť sa.
Ísť naspäť do Indie. Čaká ma tam jedna náročná úloha, o ktorej viem.
No a množstvo tých ďalších neznámych. Krásne neznámych.
Aj ruksak som si oprala. Sčasti preto, lebo to už fakt potreboval po tom, ako som na ňom „jazdila“ na vlečke traktora, ktorý nás preniesol cez prechod Maure Lagna. Túto jazdu prežil s mnohými špinavými „ranami“, avšak vďaka nemu bol môj zadok zachránený pri tom natriasaní. 
No a sčasti som ho oprala asi aj rituálne. Vyrážam takto na ďalšiu cestu opäť čistá. A dokonca mám aj pocit, akoby som opäť vyrážala z domu. Od návratu z hôr totiž už dlhší čas trávim v Pokhare, kde žijem na byte s kamarátmi z hôr. Zámerne nehovorím, že som u nich hosťom, pretože navzájom cítime, že tu skôr spolu jednoducho sme, úplne prirodzene. Letenku som si kúpila až na úplne posledný deň mojich nepálskych víz.
Aj keď som tak ďaleko, mám pocit, že aj tu som doma.
Tu. Uprostred hôr.
Hôr tak vysokých, ako si asi neviete predstaviť.
A tá energia hôr.
Vibrujúca, odzbrojujúca akýkoľvek odpor prijímať veci také aké sú a znásobujúca moje zmysly. Neviem, či si to viete predstaviť.
Priatelia.
A rozhovory s nimi, ktoré si určite nemôžete ani predstaviť.
Lebo ani ja sama som si toto predtým nevedela predstaviť.
 
Áno, chýbajú mi aj moji priatelia, ktorých som nechala doma. Myslím na nich mnohokrát. Chýba mi moja rodina. Moji rodičia.
Ale som pokojná. To, že mi chýbajú je proste len pocit, že mi na nich záleží. A že viem, že by som im chcela venovať svoj čas.
Keď sa raz vrátim.
No viem, že všetkých si nesiem so sebou. Niekto by to pochopil ako ťarchu, ktorú si nesieme na svojich pleciach, v angličtine sa to nazýva „attachment“. Neviem to preložiť presne, možno čosi ako „väzby“. Budha vraví, že práve toho sa máme zbaviť.
Ale ja teraz nemyslím túto ťarchu väzieb.
Ja si nesiem lásku, ktorú mi ktosi dal.
Nesiem si poznatky, ktoré mi niekto odovzdal.
Nesiem si radosť, ktorou ma niekto potešil.
A nesiem si rany, ktorými mi niekto otvoril oči.
To je to, ako si nesiem so sebou ľudí.
A nesiem si v sebe samej aj rodičov.
Vidím ich v tom, ako sa správam, vidím ich, lebo robím veci tak, ako bola vychovaná a ako ma učili. Pochopila som, že na rozdiel od iných ma však neučili vidieť svet tak, ako ho vidia oni. Naučili ma pozerať sa, to áno, ale nechali ma, nech veci vidím tak, ako chcem ja. Je to predsa môj svet.
 

A kdekoľvek teda vykročím, vykročíme aspoň traja.

 Nie, nie som na nikom závislá, viem sa o seba postarať úplne sama.  Samozrejme aj vďaka švajčiarskemu nožu, ktorý mi otec daroval 🙂
Nevolám im ani so slzami v očiach aby mi pomohli na mojej ceste.
Aj keď viem, že by som mohla! Kedykoľvek. A boli by tam pre mňa.
Vďaka ním viem ísť sama.

Vrana ©Veronika Sivová

A tak sa napokon pýtam otázky ja sama seba.
„Kde pramení sebavedomie tvojej osobnosti?“
V poznaní, že nech už sa akokoľvek rozhodneš, rozhodneš sa vždy správne.
Ak sa naučíš prijímať to, že každý občas robí omyly. Omyly vlastne ani nie sú zlé. A ani by som ich omylmi nenazvala. Sú skôr rozhodnutiami, ktorých úlohu nechápeme hneď, ale až neskôr.
Zlé je toto všetko nechápať.
Pramení v poznaní, že nech už budeš kýmkoľvek, nikto ťa nemôže súdiť, pokým si sám sebou.
V poznaní, že som milovaná pre to, aká v skutočnosti som.
Nech už som akákoľvek. Nech už som emocionálna či racionálna, spontánna či strnulá.
Nech už pobehujem ako splašený divý kôň, či rozprestieram havranie krídla a bystrým pohľadom skúmam svet. Môžem kráčať sama nocou, presne ako vlk s ňufákom pri zemi, a vyberať si, ktoré stopy budem alebo nebudem nasledovať. Môžem byť proste akákoľvek, no stále som milovaná. A to bez ohľadu na to, či spĺňam akýsi obraz dcéry, ktorý by si iní rodičia mohli vysnívať a nútiť ma sa ňou stať.
Mňa totiž nikto nenútil.
Mne iba niekto vždy učesal moju gaštanovú hrivu, nech sa trblieta vo vetre, kým budem bežať prériami.
Niekto mi ukázal, ako si ošetriť perie, nech sa leskne kovovo-modrým nádychom, nech letím bezpečne ešte ďalej, než na čo by som mala sama odvahu. A ukázal, že mlčky, spoza privretých havraních mihalníc môžem s rozvahou pozorovať svet.
Niekto ma naučil, ako môžu sivo-modré oči vidieť aj za svitu mesiaca. A naučil ma rozpoznať, ktorý pach je dobrý a ktorý zlý.
Sebavedomie pramení v zdravej rodine.

Vlčica ©Veronika Sivová

A druhá otázka.
„Kam vedie tvoja cesta?“
Potrebuješ to vlastne na niečo vedieť?
Teraz robíš krok. Tak sa pozeraj kam teraz stúpaš. Môžeš sa tak vyhnúť chrobákovi, ktorého by si inak zašliapla.
Pozeraj sa. A môžeš tak vidieť, či kráčaš po ceste, kde už sú stopy iných alebo či kráčaš svojou vlastnou cestou.
Nech už vedie kamkoľvek.

Questions

Prabhu, eccentric, but with his eccentrism completely natural Indian artist, who has been living in Pokhara for almost one year, is telling me: „It was happening to me that everybody was asking me the same questions: What is your name? And where do you come from?

My smile. It reminded me shouting Indians, asking me these and other strange questions, mostly about my family and whether I am married or not and so on.

„So I started to ask my own questions.“

„What is your dream?“

I am answering, slowly, while looking at moving clouds on the sky.

„I..I don’t know. I feel that things are the way they should be, I have probably learned to accept what is happening and learned to not have unnecessary expectations. I don’t have dream which would be above this all. I don’t want to rush in fulfilling one dream and thus not to see what’s happening, right now.“

„And what was your dream when you were thirteen years old?“

„I wanted to be a marine biologist, to swim with dolphins, orcas and sharks“.

Carefully treated moustache has gently lifted up. That’s Prabhu’s smile.

„I think, therefore, that my dream is to be with nature“, I continue, while I am gazing at Annapurna range, which emerges just for a few seconds out of the clouds, „with nature in any of its form“.

„Do you have a fear?“

„I am lucky that I don’t have any, which would limit me somehow. I don’t understand the fear from flying – it is just a beautiful feeling to go somewhere far beyond, isn’t it? I dont understand the fear from spiders and snakes – they are just perfect creatures and their only „sin“ is that they are not similar to human beings. I dont understand the fear from heights – your trembling legs are just reminding you how beautiful is to see the world from above, differently than usually.”

I look at Prabhu’s face, but I can hardly look into his eyes, they are hidden behind stylish sunglasses.

”But I have one. I am afraid I’ll lose my family.”

“Why should you lose it?”

“Because I know I will lose it one day. So, I don’t even know whether I should call it fear. I should rather call it a feeling, or a reminder, to understand every time again and to forget that the time we have, we have to use properly and fully. The loss will come naturally. It is a sign of the natural cycle of life and death, which I accept and I am not building up any resistance to it. So it is not the fear I want to fight with. It is rather a feeling that tells me that I have to live here and now and that I should always consider the time with my beloved ones as unique”.

Prairie horse © Veronika Sivová

But you can not really lose someone.

I’m still far away. I am still in Nepal.

I know it is time to move. Go back to India. There is one challenging task, which I know already, waiting for me. Well, and also many unknown. Beautifully unknown. I also washed my backpack. Partly because it really deserved to be cleaned after ”I rode on it” in the tractor trailer, while the tractor took us over Maure Lagna pass. It survived this ride with many dirty wounds, but my butt was saved that time thanks to it. Well, and partly I cleaned it as a ritual. So I can start a new part of my journey clean again and I have feeling that I am starting from home again. Since returning from mountains I have lived with my friends place at their place in Pokhara for longer time. We actually don´t feel I am guest here, I think we just are together here, so naturally. Yet finally, I have bought a flight ticket from Nepal at the last day of my Nepalese visa.

Even though I’m far away, I feel like at home.

Here.
In the middle of the mountains. Mountains as high as you probably can not imagine.
And the energy of the mountains.
Vibrant, disarming any resistance to accept things as they are, and multiplying my senses. I don’t know if you can imagine it.
Friends.
And interviews with them that you definitely can not imagine. Because neither I myself could have imagined this before.

Yes, I miss my friends, whom I left home. I think of them many times. I miss my family. My parents.

But I’m calm. The fact that I miss them is just the feeling that I care about them. And that I know I want to devote their time. When I come back one day.

Well, I know I’m carrying them all with me. Someone could understand this as a burden that we carry on our shoulders, an „attachment”. Buddha says we have to get rid of it. But now I do not mean this kind of burden of bonds.
I carry the love that somebody gave me. I carry the knowledge that someone has passed to me. I carry the happiness because somebody has delighted me with. I carry the wounds, with which  somebody opened my eyes. That’s how I carry people with me.

And I also carry my parents in myself. I see them in a way how I behave, I see them, because I do things as I was thought and raised. Well, unlike other parents, they did not teach me to see the world as they see it. They taught me to watch, yes, but they let me see thing as I want to see. It’s my world.

So wherever I do a step, at least three of us do that step.

No, I’m not dependent on anyone, I can take care of myself alone. Especially thanks to the Swiss knife that my father gave me 🙂
I do not call them with tears to help me while I am on my way.
Even though I know I could! At any time. And they would be here for me.

Thanks to them I can go alone.

Crow ©Veronika Sivová

So, finally, I am asking my own questions to my self:
„Where does the self-confidence of your personality spring from?“

From knowing that however you decide, you will always be right. If you learn to accept that everybody makes sometimes mistakes. The mistakes are actually not bad, though. And I would not even call them mistakes, they are rather decisions, which value we can not understand immediately, only later. Really bad is to not understand this.
It springs from knowing that it doesn’t matter who become, no one can judge, as far as you are just yourself.
It springs from knowing that I’m really loved for who I really am. And it doesn’t matter how I am. I can be emotional or rational, spontaneous or stiff. I can run like a wild horse or spread the raven wings and look at the world with a wise look. I can walk alone in the night, just like a wolf with a nose at the ground, and choosing which traces I will follow and which I will not follow. I can be any, but I’m still loved. And this is regardless meeting of the image of a daughter that other parents could dream of and force me to become it.

But I was not forced by anyone. Someone just always combed my chestnuts-brown mane – to let it blow in the wind while I will be running in the prairies. Someone taught me how to treat my feathers, to let them shine with a metallic-blue, so I can fly safely and even further than where I would have myself courage. Someone taught me how the gray-blue eyes can see in the moonlight. And someone taught me to recognize which smell is good and that bad.

Confidence springs from a healthy family.

She-wolf © Veronika Sivová

And my second question.
„And where does your path lead?“

But, do you really need to answer it? You are now taking a step. So look at where you are stepping now. You can avoid the beetle, which you would otherwise step on. And you can see if you are walking on the path, where traces of others are already, or if you are walking on your own way.

No matter where does it lead.

O tom, ako som učila jógu ako dobrovoľník

V minulom článku som čo-to popísala o tom, ako som sa k dobrovoľníčeniu a učeniu jógy vo Varkale vlastne dostala 🙂

V prvom rade musím povedať, že by som sama učiteľom jógy ešte nenazvala, pretože ja sama musím ešte mnohému učiť. No už niekoľkokrát sa mi na moje ceste po Indii stalo, že sa ma jógoví učitelia a mnohí iní pýtajú, či nie som náhodou učiteľ jógy 🙂 A to vždy poteší, zrejme to z človeka aj trošku vyžaruje.

Prvá lekcia – zabudni na to, čo cvičíš sama a vráť sa k úplným základom.

Jóga, ktorú som mala vo Varkale cvičiť mala byť úplne základnou jógou. Precvičovala som ju totiž v Ayurvédskom „retreat“ centre Eden Garden, kam ľudia prichádzali na ayurvédske liečebné pobyty.  A práve preto to mala byť jóga založená viac na dýchaní, než na cvičení. Mala ukľudniť telo a myseľ a podporiť liečebné procedúry. Navyše aj tí, ktorí liečebný pobyt nemali a boli u nás len ubytovaní a mali záujem privstať si na rannú jógu, boli väčšinou úplní začiatočníci.

Vravela som si, že veď to je teda skvelé, žiadny príliš veľký tlak profesionality. Proste budem učiť len ozajstné základy. Chápem totiž začiatočníkov a preto by som ich nechcela ani vystresovať tým, že začneme pózami – asánami, ktoré by boli pre nich príliš náročné. Existuje veľké množstvo cvičení, ktoré predstavujú prípravu na jógu a každý, kto začína s jógou úplne od nuly by mal fakt poctivo začať najprv s nimi – nazývajú sa aj Pawanamuktasana série. Prvá séria je protireumatická, druhá je zameraná na odstránenie problémov s trávením  a tretia už pracuje s blokádami energie. Navyše aj pokročilí by ich mali cvičiť ako rozcvičku na zahriatie.

Tak som začala teda s nimi, potom postupne pridávala niektoré základné asány. A hlavne, naložila som im veľa práce s dychom. Samozrejme som vedela, že ľudí treba najprv naučiť, ako sa správne dýcha. Potom vlastne aj ako sa správne sedí, či stojí 😀 No na svoje obľúbené pozície, naťahovanie, či „Pozdrav slnku“, ktorý pokladám za základ som proste musela na čas zabudnúť…

Lekcia číslo dva – nerozumieme si takmer ani slovo, ale nejako to pôjde.

Keď som preberala jógové žezlo v Eden Garden od predchádzajúcej dobrovoľníčky Anny, chodila na jógu hlavne skupina Talianok, v pokročilom veku. Horšie však bolo, že vedeli po anglicky asi toľko ako ja po taliansky. Človek by si povedal, že však to je v poriadku, veď majú oči, budú len opakovať čo vidia, ale nie je to také jednoduché. Veľa vecí je potrebné vysvetľovať, slovne upozorniť na správnu polohu tela, vyzdvihnúť na čo je potrebné sa sústrediť. No ale, prežila som 😊 a čo je podstatné – hlavne oni prežili 😀 A s večným úsmevom 😉

Časom som však navyše pozisťovala, čo kto nemôže robiť – niektorí mali operované kolená, iní zase problémy s ramenom a podobne. A začala to byť teda celkom náročná úloha. Poctivo som sa pripravovala každý jeden večer, vymýšľala zostavy, ktoré by boli úplne jednoduché, no zároveň účinné a zmysluplné. A vždy s podmienkou, aby ich vedieť urobiť všetci, aj tí, ktorí mali zdravotné problémy. Človek by si totiž mohol povedať, že každý má svoj rozum a že keď vidí, že toto nezvládne, tak to robiť nebude. No ľudia práveže vôbec nevedia, kde sú ich medze a skúšajú ísť ďalej ako by mali. Zároveň som ani nechcela aby niekto sedel v kúte a pozeral sa na ostatných ako cvičia s pocitom, že toto nie je pre neho. Chcela som, aby z mojej hodiny odchádzali všetci prebudení, oddýchnutí, troška ponaťahovaní, no v prvom rade hlavne s pocitom, že jóga je pre každého – aj pre nich. A s pocitom, že by v nej mali pokračovať, pretože im to urobí len a len dobre.

Pán s Parkinsonom.

Náročnosť prípravy sa výrazne vystupňovala, keď som zistila, že mi na ďalšiu hodinu príde pán s Parkinsonovou chorobou. Do noci som študovala, ktoré asány sú pre Parkinsonikov vhodné. Celá spokojná a vyzbrojená vedomosťami o stabilizačných asánach a kadečom, čo je dobré pre Parkinsonikov som tam ráno nabehla. Aby som napokon zistila, že to bude teda ešte oveľa ťažšie než som si myslela. Stabilita bola u neho už naozaj dosť narušená,  choroba bola v pokročilom štádiu a mal už aj voperovaný elektrostimulátor na nervus vagus (elektroliečba, ktorá sa používa v štádiách, keď už lieky nezaberajú). Bolo vidno, že tento pán zrejme veľmi necvičil ani pokým bol zdravší. Zložila som tak svoje zbrane a skončili sme pri veľmi základných asánach, najčastejšie v ľahu na zemi. No a ešte k tomu to bol aj Francúz. Takže jazyková bariéra ešte väčšia než u Talianok. Aspoň že jeho manželka vedela čo-to po anglicky, tak mu prekladala pokyny.

Po prvej hodine s ním som cítila, že mi prúdom steká pot po tvári. Nie od cvičenia, ale od toho, ako veľmi som sa snažila, dávala stále pozor aby nespadol a odbiehala k ostatným inštruovať, aby vedeli čo majú robiť, kým sa zatiaľ budem opäť venovať jemu. Trochu znepokojujúce pre mňa bolo, že sa musím špeciálne venovať jednému človeku a zbytok skupiny tak môže pociťovať málo pozornosti. No dúfala som, že všetci ostatní sú natoľko inteligentní ľudia, že chápu, že v takomto prípade jednoducho zbytok skupiny musí rešpektovať tempo, ktoré tento pán zvládne…

Pán s Parkinsonom úplne naľavo. Zistila som po nejakom čase, že bude dobré zostať len u relaxačných polôh ako Supta Baddha Konasana

Cítila som, že toto bola pre mňa nesmierna príučka. Zároveň som si uvedomila, že jógu by bolo možné a vhodné robiť v malinkých skupinách zameranú práve na takéto špecifické ochorenia. Myslím si totiž, že práve takíto ľudia by to s jógou nemali vzdávať, potrebujú ju totiž najviac!

Hrialo ma pri srdci, že to nevzdal a dúfala som, že je to vďaka tomu, že cíti, že mu to pomáha.

A s artritídou, a ďalší s poškodeným zápästím, a stuhnutým dolným chrbtom …

Neskôr nasledoval pán s artritídou, ktorý u nás ani nebol ubytovaný, ale chodil na moje hodiny každé jedno ráno. Potom dánsky usmievavý párik vo vyššom strednom veku, či mnohí mladí ľudia. Každý z nich bol niečím výnimočný. každý mal nejaký svoj malý problém. Ale o to práve pri jóge ide – každý jeden z nás je výnimočný a pri jóge sa musíš vždy porovnávať len a len sám so sebou, s nikým iným. Úlohou učiteľa je podporiť tento pohľad a odstrániť tak akéhokľvek pocity, „že pre mňa to nie je“.

Zaujímavé bolo aj sledovať, keď sa mi tam objavili aj mladí ľudia, ktorí na pohľad vyzerali zdravo a človek by až neveril, koľko problémov si už v takom veku môžu niesť. Mnohí z nich boli výnimočne  stuhnutí. Vraveli mi, že ich bolí chrbát keď dlhšie sedíme v Dandasane, čo je aktívna sediaca poloha. Samozrejme nedivím sa, pretože svaly chrbta sú ochabnuté z nesprávneho sedenia pri práci za počítačom. Sama viem, čím som si prešla počas posledných 4 rokov na PhD a hlavne počas toho posledného, kedy som musela len sedieť a písať dizertačnú prácu. A ani na jógu vtedy nebol čas, pretože som ju nedokázala cvičiť sama a návšteva hodiny jógy by mi zabrala tri hodiny času. No a mnohí boli stuhnutí z posilňovania a behu – pretože to robili bez strečingu. Potom sa niet čo diviť.

Niekedy sme už boli ako sardinky. Ale za asistencie mojej pomocníčky, bielej fenky Snehovej vločky, som to zvládla! 🙂

Keď sa mi ľudia začali opakovať a ja som ich tak mala dlhšiu dobu tých istých, musela som nájsť balans medzi tým, že nemôžem robiť to isté každý deň a chcem zamerať jednotlivé hodiny na niektoré partie, a tým, že je práveže aj dobré čosi opakovať, pretože ľudia sa cítia príjemne keď sami vidia progres na sebe samom pri opakovaní toho, čo už poznajú.

Moje dobrovoľníčenie malo byť 5 hodín denne. 1,5 hodiny jógy ráno a zbytok pomáhanie na recepcii. Avšak prvé týždne som bola naozaj unavená, pretože som veľa z toho času na recepcii a najmä z môjho osobného voľna po poobediach a večeroch, musela tráviť prípravou na hodiny. Skúsení inštruktori idú možno bez prípravy a riadia sa momentálnym pocitom, no pre mňa ako úplného začiatočníka v učení to bola proste výzva skoro každý deň. Hlavne pri tých všetkých ľuďoch, čo mi na jógu chodili. No časom nastal napokon ten deň, kedy som už prestala tráviť večery prípravou a šla som bez prípravy. Zostavu som si vymyslela až na hodine, priamo počas cvičenia a podľa pocitu, ktorý som z ľudí mala. Po hodine žiarili nielen oni, ale aj ja 🙂

A prišli mi aj dve Slovenky! Stretla som ich na recepcii a samozrejme, že nemohli odolať pozvaniu na rannú jógu. Odložili chlapov na masáže, natiahli legíny a docupitali ráno 🙂

Nemecké kolená.

Radosť trvala až do príchodu dvoch starších Nemiek 😀 Prvá hodina bola síce úplne skvelá a po jej skončení za mnou prišli, že mi musia povedať, že to bola najlepšia hodina jógy v ich živote. Cenili si jemný prístup, kľudné tempo, mimoriadne dobré vysvetlenie toho, čo robíme a hlavne aj prečo to tak robíme. A aj skvelú a zrozumiteľnú angličtinu. Proste všetko. Toto im vraj doteraz úplne chýbalo, tieto postavičky totiž navštevujú Eden Garden už niekoľko rokov a zažili už mnoho tamojších učiteľov. Indickým učiteľom tú ich angličtinu vôbec nerozumeli a väčšinou nikto nedbal na to, či tú pózu zvládnu alebo nie. Oni totiž vedia, že už kvôli veku a zdravotným problémom nedokážu zacvičiť napríklad pozdrav slnku a tak si cenili, že som naozaj brala ohľad na ich zdravotný stav. Bola som dojatá toľkou chválou a s obrovskou radosťou som sa pustila do plánovania ďalších hodín s ohľadom na ich kolená, na ktoré ma upozornili keď som sa pýtala, či majú nejaké problémy.

No sranda to prestala byť keď som zistila, že tieto dámy toho môžu robiť ešte menej, než ako som vôbec myslela a na čo som sa pripravila. Ani to, čo som pripravila ako zálohu. Až na mieste som totiž zistila, že „nič s kolenami“ znamená „naozaj absolútne nič s kolenami“ a nie len vypustenie cvičení, pri ktorých sú vyložene namáhané kolenné kĺby. Ešte aj jednoduchý a skvelý cvik na chrbticu – mačka – som musela tiež škrtnúť, pretože nedokážu zostať kolenačky vôbec. Cítila som menší tlak, že si vyžiadali práve prípravu na takúto situáciu. A tak som na ďalšiu hodinu nabehla s minimálne dvoma variantami – pre zdravých a variantu pre ne – „úplne bez kolien“. Potom som sa rozhodla zjednodušiť túto situáciu a vravím si, že keď nie kolená, tak si spravíme aspoň otváranie hrudníka a ramená. A už-už tam pomáham jednej z nich s precvičením krúženia ramena, snažíme sa spolu, dýchame, dvíhame. A ona mi napokon až potom povie, že to rameno mala operované. Tak vtedy ma tam skoro vystrelo. Napriek tomu, že som sa pýtala na začiatku, či má niekto nejaké problémy, o ktorých ešte neviem. A tak som vlastne zistila, že teda už nejdeme cvičiť ani tie ruky teda… Stále však môžeme dýchať! 😀

Dýchacie cvičenia ako absolútny základ mojich hodín.

Priznám sa, začala som byť z nich aj trochu vyčerpaná, pretože ma niekedy nepočúvali, robili si veci po svojom a pýtali sa nepodstatné veci. Jedna z nich si dokonca písala poznámky namiesto toho aby pochopila pozíciu v praxi… Ale tak to proste je. No myslím si, že nielen ja, ale aj ony si boli veľmi vedomé, že na kurzoch jógy, ktoré sú pre väčšie skupiny, priestor na takýto personalizovaný prístup vôbec nie je a preto táto naša situácia a môj prístup bol trošku výnimočný. Aj keď to bolo pre mňa s nimi často vyčerpávajúce, viem, že práve toto bolo pre zároveň výnimočnou školou. A keď sa dozvedeli, že toto všetko robím vlastne zadarmo, doniesli mi jeden deň dokonca nejaké peniažky a vyslovene trvali na tom, aby som si ich vzala.

No bola som veľmi rada, keď mi časom už prišla ďalšia dobrovoľníčka, ktorá mala cvičenie jógy po mne prevziať. S ňou som totiž mohla diskutovať, čo by sme tak pre tieto dve paničky mohli pripraviť. Každá mala iné skúsenosti, ja kurz učiteľa jógy, ale krátka prax a ona zase dlhá osobná prax, no bez kurzu. A  tak sme sa mohli dopĺňať.

Hlavne zodpovedne. Ide o zdravie.

Aj napriek tomu, že to bolo len dobrovoľníctvo, pristupovala som k príprave hodín veľmi zodpovedne. Veď mi išlo o to, že sa chcem čo najviac naučiť. No hlavne, cítila som zodpovednosť za prípadné zranenia ľudí, nechcela som aby si nejako ublížili a chcela som, aby z mojich hodín odchádzali naozaj s dobrým pocitom, že niečo dobré pre svoje telo spravili. Sama som sa v mojej vlastnej jóge veľmi neposunula, pretože pre ma to boli príliš základné cviky a musela som tak cvičiť svoje ešte extra a navštevovať hodiny iných učiteľov. Ale dalo mi to obrovské kvantum skúseností s učením a so snahou, aby z jógy mali prospech všetci. Mladí, starí, zdraví aj hlavne aj tí chorí.

Zistila som, že na skupinových hodinách je mimoriadne ťažké pre ľudí s problémami začleniť sa do skupiny. Nikdy som to tak nevnímala, pretože som vždy na hodinách, ktoré som navštevovala pozorovala len samú seba, presne tak ako sa to má robiť. A teraz som sa zrazu ocitla na druhej strane a v jednom pohľade na ľudí vidím kto s čím zápasí. Je to fakt ťažké prispôsobovať hodiny pre učiteľa, ktorý sa o to zaujíma. Preto som si uvedomila, že by bolo mimoriadne zaujímavé venovať sa práve chorým ľuďom a cvičiť s nimi jógu, ktorá je pre nich špecializovaná a bola by pre nich liečbou – tzv. jógová terapia. Takže dobrá správa pre večného študenta ako som ja – štúdium proste nikdy nekončí, ak chcete niečo robiť naozaj dobre.

Vyberiem si cestu, ktorá bude zdravá a s úsmevom!

Zároveň som však aj zistila, že radosť z učenia a vysvetľovania nemám iba pri výučbe farmakológie pre študentov medicíny, čo som robila počas doktorátu, ale aj pri jóge. A to isté cítim aj keď som občas v lekárni a môžem tým ľuďom odovzdať čosi viac ako len bloček a ružové tabletky. Tú radosť keď som im mohla trochu viac vysvetliť o tom, ako oni sami môžu podporiť svoje zdravie bez toho aby sa spoliehali že niečo prehltnú a bude to. Tak takúto radosť som mala aj tu, keď som videla odchádzať ľudí usmiatych a ten úsmev som videla aj v priebehu dňa kedykoľvek ma opäť stretli.

Moji usmievaví Dáni 🙂 Usmievaví stále, no ešte viac po jóge 🙂

Keďže som sa do Indie vydala aj preto aby som bližšie študovala Ayurvédu, nakoľko som už tak troška prestala veriť, že s tou našou alopatickou (západnou) medicínou vieme vyriešiť príčinu a nie len symptómy ochorenia, najmä u civiliazčných ochorení, zmenil sa po tejto skúsenosti aj môj pohľad na to, či by som sa dokázala venovať jóge a ayurvéde úplne a zanechať tak svoju odbornú farmaceutickú vedeckú kariéru, na ktorej som pracovala posledných 10 rokov a ktorá bola možno odo mňa všetkými očakávaná. Zistila som, že možno dokážem. Možno som nezvyčajným prípadom, pretože mám narozdiel od mnohých ľudí učiacich jógu detailné medicínske vzdelanie a tak rozumiem tomu ako telo funguje a chápem, čo sa v tele deje pri jednotlivých ochoreniach. Môžem si tak dobre naštudovať a najmä pochopiť, ako by sa dalo pri týchto ochoreniach jógou pomôcť.

Snehovú vločku som po pár hodinách naučila aj Shavasanu 🙂

Navyše to, že som toto všetko robila zadarmo je pocit naozaj na nezaplatenie. Mnohí prácu dobrovoľníkov nechápu. Sú prekvapení prečo nechcem radšej pracovať normálne a zarábať. A navyše, aj keď som za túto prácu síce získala ubytovanie a stravu zadarmo, zaplatila som navyše ešte aj svojim časom. No ja veľmi dobre viem, že tu som sa naučila naozaj veľa a skúsenosti sú cennejšie než peniaze. Navyše viem, že by som si nikdy nenašla toľko času popri normálnej práci na to, aby som si naštudovala toľko vecí.

No potom nastal čas odísť a vydať sa na svoju cestu Indiou a za ďalším dobrovoľníctvom.

Ale mimochodom, aby som môj príbeh o učení jógy pekne uzavrela, tak spomeniem ešte jednu vec. Aby sa mi náhodou nestalo, že by mi toto spektrum „pacientov“, ktoré som opísala nestačilo, tak mi napokon na úplne poslednú hodinu prišla ešte aj žena v 5 mesiaci tehotenstva … takže zase bolo nočné štúdium 😉

 

Budúca mamička na mojej poslednej hodine 🙂

Ako vravím: človek sa nikdy nesmie prestať učiť.

Ja ďakujem za túto príležitosť a som šťastná, že som sa na túto cestu vybrala …

Ako a prečo na svojej ceste dobrovoľníčim?

Rozhodla som sa, že v Indii nechcem iba cestovať a presúvať sa neustále z miesta na miesto. Už som sa poučila zo svojej poslednej cesty po Vietname a Kambodži, kde som mala program veru až príliš nabitý. Je skvelé vidieť toho čo najviac, ale napokon som bola vážne unavená z neustáleho balenia batohu. A najmä – nestihla som si miesta užiť, zoznámiť sa s lokálnymi ľuďmi a okúsiť tak, ako sa na tom mieste naozaj žije.

Jednoduché predĺženie môjho pobudnutia na týchto miestach by však taktiež nebolo pre mňa uspokojením. Moje cestovanie totiž pre mňa musí mať väčší zmysel, než len relax a vyvaľovanie sa niekde na pláži. Aj to je síce z času na čas fajn, no cítila som, že tento polrok v Indii a v Nepále chcem využiť na to, aby som sa niečo nové naučila a aby som sa posunula ďalej v oblastiach, ktoré ma zaujímajú.  A zároveň, chcem naozaj vidieť ako ľudia v tej ktorej krajine skutočne žijú. Chcem si niečo od nich priniesť – chcem poznať ich názor na svet a rozšíriť si tak môj pohľad naň.

A tak som sa rozhodla na svojej ceste dobrovoľníčiť.

Čas je totiž skutočne to najcennejšie čo máme. Peniaze sa dajú zarobiť. Dajú sa aj jednoducho minúť. Alebo o ne môžete inak prísť. Avšak skúsenosti, ktoré získate vám nikto už vziať nemôže.

Už predtým som si prezerala na internete možnosti ísť dobrovoľníčiť, v rámci farmácie, či medicíny, chcela som totiž odísť na nejaké netradičné miesto, kde by som získala netradičné vedomosti a zručnosti. Chcela som sa vtedy držať stále tejto moje odbornej oblasti. A myslím, že lekári majú omnoho širšie možnosti – napr. Lekári bez hraníc. Avšak pre farmaceutov to také jednoduché nie je. A navyše, myslím, že som sa pozerala po niečom inom, čo také bežné ani nie je, po niečom inom než tradične farmaceutickom. Chcela som sa napríklad vybrať na turistiku s lekárni/medikmi po Nepále do odľahlých oblastí a pomáhať im tam poskytovať zdravotnú starostlivosť a naučiť sa pritom niečo o ich tradičnej medicíne..

No ak som aj našla nejakú agentúru, tak za to všetko pýtali naozaj nehorázne peniaze. No napokon som sa dozvedela od kamarátov na kurze jógy v Nepále o portáli www.workaway.info . Vraj si tam môžem nájsť dobrovoľníčenie kdekoľvek na svete. Zadarmo. Pardón, za tvoj čas. A ponuka je široká – od pomáhania na hosteloch, cez prácu na organických farmách až po učenie detí na školách. Tak som si povedala, že to idem skúsiť a zaregistrovala sa, aby som získala kontakt na hosťujúce miesta. Vyrážala som totiž do neznámeho sveta a aj napriek tomu, že som už bola ako-tak oťukaná ohľadom cestovania po Ázii vďaka mojej prvej ceste po jej juhovýchode, no od Indie som naozaj nevedela, čo môžem a mám očakávať. A informácie o nej sa teda šíria naozaj riadne…

Preto ma táto možnosť kontaktovať a dohodnúť sa vopred s hosťujúcimi miestami a najmä možnosť vidieť hodnotenie predchádzajúcich dobrovoľníkov presvedčili o tom, že takto to naozaj musí byť dostatočne bezpečné.

Je pravda, že počas dobrovoľníčenia ide najmä o to niečomu sa naučiť, ale navyše, takto si môžem aj výrazne znížiť náklady počas cesty, pretože vo väčšine prípadov dostanem ako odmenu ubytovanie a jedlo zadarmo. Navyše si myslím, že je to tak aj neskutočne dobrá príležitosť vyskúšať naozaj lokálne jedlo! Nie to, ktoré na vás čaká v reštauráciách pre turistov, ale to, ktoré varia tety kuchárky ostatným zamestnancom. Jedlo, v ktorom možno len hádaš zloženie, ale jeho chuť ťa presvedčí o tom, že zloženie ani nie je potrebné vedieť.

Vegetariánske lahôdky o ktorých by som mohla v „závodných jedálňach“ slovenských zamestnávateľov asi len snívať…

Aj keď moja alergia na štipľavé mi dala zabrať, keď som jedla jedlo pre zamestnancov v Kerale, hádam najštipľavejšom štáte Indie, a napokon som od neho zo zdravotných dôvodov musela upustiť. Ale aj tak to stálo za to! Na ďalších miestach som už proste požiadala o nejakú neštipľavú alternatívu, a zatiaľ sa každý naozaj snažil, aby som nehladovala, no ale aj aby moje zdravie netrpelo priamo úmerne obsahu čili papričiek.

Pani kuchárka vo Varkale 🙂

No a aké dobrovoľníčenia som si napokon vyberala?

Rozhodovalo samozrejme aj miesto, mala som už totiž aký-taký plán, kde chcem začať. Moje prvé dobrovoľníčenie bolo vo Varkale, o ktorej som počula od môjho učiteľa jógy v Nepále. Už vtedy mi vravel, nech prídem do Južnej Indie a to priamo do Varkaly. Povedal, že je to pekné miesto, že sú tam na Indiu veľmi pekné a čisté pláže, a že ľudia sú tam naozaj milí. Mal na mysli aj to, že v južnej Indii sa celkovo lepšie začína cestovať ak ste v Indii prvý raz (a navyše ešte osamote), než ako keď človek začne rovno kdesi na severe. Ten kultúrny kontrast so západným svetom je na severe mnohonásobne väčší. Povedala by som, že tu na juhu je to akési ľahšie pristátie 😉. Skutočnosť, že som našla ponuku na dobrovoľníčenie práve v tomto meste ma tak naozaj zaujala.

No hlavným kritériom bolo najmä to, čo chcem robiť. Viem totiž, že môj čas je pre mňa naozaj vzácny. Za posledných pár rokov strávených na PhD som ho mala naozaj tak primálo, že som mala problém vybrať si, čomu a komu ho chcem venovať. Aj keď som sa možno nie vždy rozhodla správne (pretože napríklad taká jóga a zdravie ho nedostávali dostatok), no aspoň som sa naučila, že ho už chcem obetovať naozaj len tomu, čo má pre mňa zmysel. Starostlivo som teda zvažovala, čo by ma naozaj bavilo a odhadovala som, aké zručnosti môžem získať. Aj keď je pravda, že nikdy nemôžeš vedieť, čo ťa tam napokon stretne a ako to dopadne, rozhodne som však vedela, že sa nechcem zavrieť niekde na recepciu hostela len kvôli tomu, že je blízko pekná pláž a ja pri nej môžem zadarmo pobudnúť…

S miestnymi ženami vo fabrike Vanamoolika na spracovanie liečivých rastlín a organických korení

Vyhrali tak preto vždy témy, ktorým sa chcem venovať aj v budúcnosti. Prvou z nich je samozrejme Ajurvéda. Mojou prvou skúsenosťou sa tak napokon stalo Ajurvédske „Retreat centrum“. Ja a Ajurvéda sa máme veľmi radi, už nejakú tú dobu a čím ďalej viacej. Rozhodla som sa posunúť našu platonickú lásku na priamy kontakt a tak som hneď spozornela, keď som túto ponuku zazrela. No a potom keď som zistila, že nepotrebujú len niekoho na recepciu, ale aj nekoho na precvičovanie jógy… tak to bolo jasné 🙂

Úprimne, síce mám cetrifikát učiteľa jógy z Nepálu, ale na ten kurz som vtedy nešla s tým, že chcem po jeho absolvovaní učiť. Chcela som sa vtedy naučiť jógu hlavne pre seba samú. Posledné roky som totiž akosi pričasto menila miesto svojho pobytu a nemohla som poctivo chodiť na hodiny a nevedela som, či to robím sama správne. Chcela som sa naučiť robiť ju kvalitne a hlavne bezpečne a to už nech to bude kdekoľvek, kde budem cestovať. A ani po tomto kurze som sa ako učiteľ jógy ešte necítila, veľmi dobre viem, že sa potrebujem ešte v mnohom zdokonaliť a posunúť na to, aby som mohla niekoho inštruovať.

Napokon to asi s tou mojou jógou nebolo také zlé, keď mi na ňu chodili okrem ubytovaných ešte ale aj iní návštevníci 🙂

Ale uvedomila som si, že dobrovoľníčenie mi môže poskytnúť perfektný odrazový mostík. Žiadny stres, veď to robíš zadarmo, nemôžu teda od teba čakať úplný profesionálny prístup… Tak som si povedala, že nemám čo stratiť iba získať a že sa na to teda dám 😊

Momentálne mám za sebou dva mesiace v Indii a dokopy tri rôzne dobrovoľníčenia. Po jóge nasledovali ajurvédske bylinky a potom vegánska reštaurácia. Na svojom blogu postupne popíšem čo som robila, aké to bolo, ale najmä – čo všetko mi to dalo.

Všeobecne za všetky doterajšie skúsenosti však môžem už teraz napísať, že úžasné na dobrovoľníčení nie je spoznanie iba domácich, ale najmä aj ďalších dobrovoľníkov. Tak ako som sa sama vybrala vybrala do Himalájí lebo som vedela, že na svojej ceste určite stretnem milovníkov hôr, tak isto som tušila, že takýmto spôsobom stretnem ľudí, ktorí sú podobne naladení ako ja. A je to tak, takýmto spôsobom stretávam osobnosti, ktorých príbehy sú zväčša diametrálne odlišné od toho, čo zažívajú ľudia, ktorí sa nedokážu odpútať od bežného sveta a povinností viažucich ich na jedno miesto. Stretávam ľudí, ktorí si dokázali život prispôsobiť tak, aby boli aj slobodní, aj šťastní a aj mali pritom z čoho žiť. Ľudí, ktorí sú pre mňa mnohokrát obrovskými inšpiráciami.

Skvelí ľudia, ktorých som vďaka dobrovoľníčeniu spoznala 🙂

A navyše, práve vďaka ostatným cestovateľom, ktorých som na dobrovoľníčení stretla, som sa dostala na miesta, o ktorých som ani len netušila. Najlepšie rady totiž už dávno nie sú na Lonely Planet, či na Tripadvisore. Najlepšie rady sú od ľudí, ktorí majú podobný cit na miesta ako ty a oni už na týchto miestach boli 😉