Moja cesta k Ajurvéde

Keď som sedela na stoličke v skromnej kancelárii Chakochana v Ajurvédskej firme Vanamoolika na juhu Indie, prišiel ten zvláštny moment. Mala som vysvetliť ako to vlastne celé je.

Prečo ja a Ajurvéda?

V tom momente som zrazu videla svoju minulosť trochu z nadhľadu, akoby z diaľky. Videla som, že kroky, ktoré sa mi predtým na prvý pohľad zdali, že sú akési kľukaté, teraz, z tohto pohľadu, zjavne viedli priamym a rozhodným smerom.

Videla som samú seba ako malé dieťa, nado mnou stála moja mama s lyžičkou propolisu. Hneď vedľa na stole stúpala para z čerstvo zabareného bylinkového čaju. Sladká vôňa prvosienok sa vtedy rozliehala po kuchyni a ja som pri nej hneď rozpamätala ako som na jar pobehovala po čerstvej lúke a s nadšením som strkala odtrhnuté hlavičky prvosienkových kvetov do plátenej tašky. Moja mama nám nikdy nedávala pri ľahkých ochoreniach – prechladnutí, nádche, také tie „skutočné lieky z lekárne“. V prvom rade sa totiž vždy snažila najprv používať všetko, čo vedela z prírodnej medicíny, aby mohla používaniu liekov čo najviac predísť. Užívali sme vitamíny, propoplis, úžasný cibuľový sirup a hlavne – pili sme veľké množstvo bylinkových čajov z byliniek, ktoré sme si sami zbierali v čistých lesoch Muránskej planiny, kde sme bývali. Aj keď som si to pôvodne neuvedomila, práve láska k bylinkám ma priviedla na farmáciu.

Povedala som mu teda, že som farmaceut. Ale pri tom slove som sa hneď zarazila s potrebou dodať: „ale taký trochu netypický“.

Samozrejme, že už aj skôr, ale hlavne na vysokej škole som detailne pochopila, že v dnešnej dobe farmácia a liečba ochorení funguje na úplne iných princípoch, než na aké som bola zvyknutá ja z domu. Navyše, prírodná terapia bola na farmácii naozaj celkom dosť prehliadaná a povedala by som otvorene, že niektorými pedagógmi často až znevažovaná. Ja však úprimne považujem liečivé rastliny za lepšiu alternatívu pri mnohých problémoch voči syntetickým liekom, ktoré do seba mnohí ľudia až prekvapivo často hádžu bez poznania toho, čo im tieto syntetické látky vlastne môžu spôsobovať. Stačí mi spomenúť si na večné sťažnosti pacientov v lekárni, že prečo im nemôžem dať rovno 100 tabletový Ibalgin, ale iba 48 tabletový. Že však sa im to ľahšie otvára a môžu si ho šupnúť vždy keď ich bolí hlava. A prirovnávali šikovnosť tej 100 tabletovej dózy ku dóze so žuvačkami Orbit. Pekne. Ale to, z čoho ich tá hlava bolí, to už vlastne ani neskúmajú… No a to je asi dôvod prečo mnohí farmaceuti lieky takmer vôbec neužívajú – pretože majú obrovské vedomosti o tom, čo všetko ďalšie okrem želaného účinku môžu tieto lieky v tele môžu spôsobiť.

K Ajurvéde som sa dostala prirodzene skrze môj záujem o bylinky.

Pôvodne som sa zaujímala najmä o tie naše, európske. Mnohé z rastlín rastúcich u nás hrdo skončili v mojom herbári, ktorý má dnes už vyše 500 exemplárov. Učiť sa poznávačku liečivých rastlín na vysokej škole tak bolo pre mňa viac než hračkou, dávno som to všetko vedela. A nie z kníh, ale priamo z lesov a lúk. Doučila som sa iba tie „nie naše“ bylinky, pochádzajúce z iných kútov Zeme, ktoré som dovtedy nikdy nevidela. Po skončení štúdia som rok pracovala v lekárni v Prahe. Z istého pohľadu to bol pre mňa raj, pretože keď sme tam prišli komplet nová posádka s mojim spolužiakom, lekáreň mala rozbehnutú spoluprácu s českou firmou Grešík a jeho bylinkové čaje zaberali možno až 2 výstavné skrinky. A kedže sme tam boli len my dvaja, mali sme voľnú ruku v tom, čo tam budeme mať. S radosťou som sa pustila do reorganizovania, upratovania, kategorizovania, nastavenia režimu. A z 2 výstavných skríň sa postupne stali 3…  Vyžívala som sa v odporúčaní a predávaní bylinných čajíkov, vo chvíľach voľna som si študovala nové informácie a prispôsobovala vedomosti potrebám praxe, napríklad večným otázkam tehotných žien. No hlavne, Grešík mal v katalógu množstvo sypaných liečivých rastlín, ku ktorým som nikdy predtým nemala takýto prístup,  a o ktorých som sa dovtedy len učila v škole. A tak sa začali experimenty – na mne, a aj na pacientoch 😀 Ja neviem, majitelia síce nadšení asi neboli, pretože pacienti neodchádzali vybavení záplavou liekov proti bolesti, kašľu a podobne, ale odchádzali vybavení bylinkovými čajmi, s poučením o pití vody a odporúčaním kúpiť si zázvor vo vedľajšom supermarkete lebo v sáčkovom čaji to nemôže byť bohvieaká kvalita… Ale ja som bola spokojná a pacienti evidentne tiež, pretože sa vracali poďakovať za to, ako jednoducho som im pomohla a mnohými ďalšími radami odstránila dlhodobé problémy. Pamätám si ako som presvedčila matku s dcérou, ktorá sa potrebovala učiť v prvých ročníkoch na vysokej, že na podporu učenia a povzbudenie určite netreba koenzým Q10, ale mám na to špeciálnu vec – adaptogénny koreň Eleuterokoka. Síce nechutí najlepšie, ale na mňa účinkoval skvele. Napokon ho prišli pýtať ešte dva razy, ani ony neverili vlastným očiam ako to fungovalo. No rok tohto hrania sa v lekárni mi stačil. Dokončila som si rigorózku (bola síce o jednej metóde s použitím rádioaktívneho žiarenia na stanovenie kovových prvkov, ale mňa viacej bavila časť, kde som mohla opisovať to, ako je kapustovitá zelenina – kapusta, karfiol a brokolica zdravá 😀 ) a zistila, že chcem robiť aj naďalej niečo, kde budem môcť študovať, písať spoznávať.

Odišla som z Prahy naspäť na Slovensko študovať PhD z farmakológie na medicíne a práve tam som sa začala zaujímať o liečivé rastliny z Indie.

Vo svojom výskume som sledovala farmakologickú aktivitu, či extrakty z nich dokážu tlmiť kašeľ v animálnych laboratórnych podmienkach. Keď som pripravovala teoretické úvody do článkov k jednotlivým rastlinám, prechádzala som cez množstvo informácií na čo všetko sa používajú v prírodnej Indickej medicíne – v Ajurvéde. Začalo ma to zaujímať a čítala som si o rastlinách v Ajurvéde viac, no stále som zostávala pri fytoterapeutickej stránke Ajurvédy – teda aké liečivé rastliny sa v nej používajú. Nemala som vtedy ani potuchy, ako veľmi je Ajurvéda spojená so stravou.

S PhD prišiel stres, prepracovávanie sa (z tých mojich nápadov ako: týždeň učiť a písať články v škole, pričom som sa tam vlastne cez deň ani nemohla na prácu sústrediť a tak som si všetko nosila domov a dorábala po poobediach, večeroch, potom víkend strávený 12tkami v lekárni, a znova týždeň v škole, víkend v lekárni, zase týždeň v škole… a potom všetkom som sa divila, prečo následne dokážem dva dni úplne celé prespať…). Navyše som chodila do fitka, v podstate sa tam zničiť, myslela som, že ako je to skvelé pre moje takto si „zamakať“. A popri tom som sa snažila po večeroch ešte aj behať. No stále som sa necítila dobre, moje telo bolo stále akési unavené a v strese. Myslím, že toto všetko bolo rozhodujúce, prečo som počas PhD začala chodiť na jógu. Hľadala som pôvodne cvičenie a navyše som bola už vtedy dosť flexibilná, robilo mi to dobre a tak som chcela byť ešte viac. No aj keď som si trošku nechcela priznať – cítila som aj, že sa asi potrebujem naučiť relaxovať… Tempo, akým som ťahala veci na doktoráte si začínalo pýtať svoju daň na mojom zdraví a postave. Až neskôr a postupne som zistila, že vo svete jógy je toto „cvičenie“ ako jógu poznáme na Západe, len vrchol jógového ľadovca. No každý si musí nájsť svoju cestu. Aj pre mňa to bolo cvičenie, za čo som jógu spočiatku považovala. No toto „cvičenie“ po čase začalo s mojim telo robiť pozoruhodné veci…

Úprimne, nechápala som prečo existuje toľko možných diét. Raz niektorí tvrdili, ako veľmi telu treba proteíny a „božechráň byť v deficite“ keď cvičíš!  Potom zase názor, že „len preboha nie žiadne cukry!“. V kontraste s tým zase  vitariáni, ktorí konzumujú v podstate len samé cukry z ovocia a málo proteínov. Ďalší odporúčali RAW, druhí zase na to nadávali, že z toho vychladne telo. Na svojom tele som veru skúšala kadejaké stravovania, ale nič nesadlo úplne. No chcela som preň stále len dobre. Ale výsledky dobré neboli.

Tak kde je vlastne pravda? Ako je možné, že existuje toľko metód stravovania a na každého zaberá čosi iné?

Zároveň som začala pozorovať, že mi niektoré potraviny vadia, čo sa dovtedy u mňa nevyskytovalo. Dovtedy som práve ja prekvapivo vždy pozerala na druhých, ako je možné, že jeden netrávi papriku, ďalšieho nadúva z karfiolu, ďalší zase nemohol nič štipľavé, inak sa mu hneď vyhodil ekzém. Vravela som si, že ešte šťastie, že ja nemám žiadne alergie. Iba na niektorých ľudí 😀 No časom som telo pozorovala viac a zistila som, že po cibuli a cesnaku sa cítim ťažko, mám potom nezvyčajnú chuť na sladké a som smädná. To isté po ťažkom a mastnom jedle. Mäso som jednoducho takmer úplne prestala jesť. Najprv z lenivosti variť ho – hodiť na panvicu baklažám, posypať bazalkou a nechať zatopiť mozzarelu bolo pre mňa jednoduchšie. A vlastne aj chutnejšie. Časom mi mäso úplne nešlo na chuť. Niektoré dokonca sprotivilo (bravčové). A na otázky rodičov prečo sa to všetko mení keď doteraz mi to všetko chutilo som odpovedala pokrčením pliec. Nevedela som to vysvetliť.

Všetko sa začalo trochu vyjasňovať, keď som si kúpila knihu „Ajurvéda“ od českého doktora Davida Freja. Hovorila som si, že tento človek asi bude naozaj písať k veci, pretože mal vyštudovanú klasickú západnú medicínu a až tak sa potom začal uberať východným smerom a získal titul aj doktora Ajurvédy. Liezli mi už totiž na nervy všetci tí špecialisti na stravu a biodoplnky, biopotraviny z biošopov, z ktorých niektorí síce mali naozaj pekne naštudované mnohé veci, vravela som si „ako dobre, že mám s kým pokecať“, ale napokon sa z nich aj tak vykľukli blázni, čo zachádzali do „alternatívy“ až príliš a používali čistiace prostriedky podobné Savu „na očistu čreva“. Proste také tie znalosti úrovne Modrého koníka. Týmto ľuďom totiž chýbali vedomosti o tom, ako ľudské telo funguje, namemorovali sa len čo všetko „je dobré“ pre telo a nemali schopnosť kriticky sa zamyslieť nad tým, či je všetko z toho vôbec pravda. Vzdelanie Davida Freja mi teda zabezpečovalo, že vie reálne porovnať poznatky dvoch odlišných systémov medicíny a nebude hlásať podobné nezmysly.

V knihe som došla k testu na zistenie aká som „dóša“ a vyšla mi takmer čistá Pita. A tak som si začala študovať, čo to vlastne znamená. A dočítala som sa, ktoré potraviny mi spôsobujú, že moja Pita sa neprirodzene zvýši, následkom čoho sa telo akoby prehrieva, čím sa aj neprirodzene zrýchľuje trávenie a preto som častejšie hladná až vlčím hladom. A prvá reakcia tela, keď chce tento oheň vo mne uhasiť? – chuť na sladké, pretože sladká chuť je ochladzujúca. Čuduj sa svete bolo to presne to, čo som už sama pozorovala – potraviny slané, kyslé a štipľavé. A mastné. Presne tie príklady potravín ako cesnak, cibuľa. Bola som nešťastná, že kaleráb a reďkvičky, ktorými som sa prejedala v snahe zvýšiť konzumáciu zeleniny nech nevyjedám iné veci, mi tiež presne svojím štipľavým charakterom spôsobovali, že sa moja Pita neprimerane zvyšuje a telo to potom chcelo hasiť. A tak som zistila, že zelenina je skvelá, ale nie všetko je vhodné pre všetkých.

Až časom som pochopila, že aj tie proteíny, ktoré som pila keď som športovala a veľa cvičila v posilňovni moje telo tiež len zbytočne stresovali. Proteíny sa v tele trávením štiepia na aminokyseliny, teda látky kyslého charakteru a všetko kyslé v mojom tele zvyšuje ten môj oheň. Tak už som pochopila, prečo som mala chuť „vyžierať“ všetko sladké potom po cvičení, keď som prehrievala telo cvičením aj proteínmi…

Začala som sa venovať štúdiu jednotlivých dóš, ich psychosomatických vlastností a všetko začínalo do všetkého zapadať. Pochopila som prečo tak ťažko pracujem a ľahko podlieham pokušeniu prepracovávať sa. Prečo nedokážem relaxovať a prečo som sa cítila dokonca previnilo keď som vtedy ťahala tie týždne v škole a v lekárni a potom som prespala dva dni. Prečo som veľa krát pociťovala hnev a až agresiu, iritabilitu na niektoré veci. No ale aj prečo si vždy idem za svojim a vytrvalo pracujem na svojich cieľoch, môj prejav je priamy a dobre cielený. Prečo v mojich snoch častokrát bojujem. Proste mnoho vecí. To všetko pretože som Pita.

A hlavne som pochopila prečo niektorým mojim kamarátkam stačí chodiť do posilky pobehať si 20 minút na páse, zdvihnúť štvrťkilové činky dvakrát do týždňa a potom sa ostatné dni môžu prepchávať čím chcú a aj tak nepriberú. A ešte sa mi chodia sťažovať, že nevedia pribrať. A ja? Môžem tam v posilke aj vypotiť dušu, dodržiavam stravovanie a aj tak výsledky sú len malinké. Prečo? Pretože oni sú Vaty, sú plné vetra. A ja som Pita, oheň.

Ajurvéda mi priniesla pochopenie, skutočné pochopenie toho ako sme všetci jedineční a rozdielni. Nielen to, že každému vyhovuje iné jedlo, ale aj to, že tým pádom môže byť pre každé aj liekom niečo iné.

Časom som vlastne vďaka pochopeniu Ajurvédy začala viacej akceptovať ľudí takých, akí sú. Tak isto som konečne prijala ja svoje vlastné telo, ako jedinečné a dokonalé je, je dané iba mne. Ak som sa prichytila pri tom, ako počúvam kamarátku, ktorej sa ústa nezastavia, jej prejav bol trošku nesúvislý, pretože ja by som pointu povedala troma vetami priamo, neiritovalo ma to ani trochu. Vedela som totiž, že je to typické pre Vaty. Keď kamarát vybuchol na svoju manželku na spoločnej turistike v horách, pretože naplánoval, že o 4 sa stretneme a pôjdeme do budhistického kláštora a ona si dovolila meškať 10 minút, nesúhlasila som síce s jeho výbuchom, ale dokonale som chápala čím to je – nedokáže kontrolovať svoju Pitu v povahe. Keď som počúvala dievča na kurze jógy, ktorej tempo reči ma priam uspávalo pretože som už dávno vedela pointu, ale ona si dávala na čas a ja som ešte stále čakala na dokončenie vety, nehnevala som sa už, vedela som, že je to typické pre Kaphu.

Poznanie, že telo každého človeka je iné a preto aj pri liečbe musíme pristupovať individuálne, to je vedomosť, ktorá bola síce vo mne, a ktorú som cítila, ale nebola som si jej plne vedomá.

Poznanie, že žiadne tabletky nedokážu vyriešiť problém tlmením symptómov, pokým neodstránime príčinu, ktorou je disbalancia niektorej z dóš, to všetko zapadlo do mojich pozorovaní. V západnej medicíne však na napravenie rovnováhy proste nie je priestor. A nie je to chyba lekárov, farmaceutov, výskumníkov. Je to chyba nás, ľudí, že sme tak pohodlní. Každý proste vie, že by mal upraviť stravu a životný štýl ak si chce upraviť hladinu cholesterolu, ale keď dôjde k tomu aby pacient konal, tak mnohí z nás radšej vezmú tabletku. Na počúvanie toho, čo by telo chcelo „nemáme čas“.

Moja cesta k Ajurvéde viedla cez vlastné skúsenosti. Teoretickú vedomosť musím vidieť účinkovať v praxi.

A to že funguje vidím nielen na sebe, ale aj na druhých ľuďoch. Ľudí momentálne vnímam úplne inak, trošku ich začínam aj „škatuľkovať“. Vidím v ich tvárach, postave, v ich prejave, v ich pohyboch, kto je ktorá dóša. Po istej dobe si tak dokážem aj tipnúť, aké môžu mať problémy. Ak nie teraz, tak možno neskôr ak nebudú ich dóše v rovnováhe. Viem, komu spôsobuje problémy s pečeňou nahromadený stres a potreboval by meditáciu. Viem, kto vo svojom živote lieta privysoko, no neuvedomuje si, že si to zákonite vyžiada následný pád, zdravotný aj duševný. Ajurvéda prehĺbila moju empatiu voči ľuďom.

Skončila som PhD a zrazu som bola voľná, mohla som vycestovať kam som chcela. Moje kroky boli preto jasné. Do Ázie.

Najprv som odišla do juhovýchodnej Ázie, potrebovala som sa naučiť, ako to v Ázii chodí. A potom som zamierila do Nepálu. Snívala som o Himalájach a jóge. A tak som si išla urobiť kurz učiteľa jógy do Pokhary, nepálskeho mesta priamo pod štítmi Annapurny. Prvá ochutnávka Ázie bola úspešná. Po mesiaci doma na Vianoce som sa zbalila a odišla som tam, kam ma to ťahalo od začiatku, no nemala som na to najprv odvahu a skúsenosti. Do Indie. Už je to takmer rok a na svojej ceste je pre mňa vyložene dôležité, že aj dobrovoľníčim a získavam tak skúsenosti v oblastiach, v ktorých sa chcem naučiť viac. Študujem tak Ajurvédu priamo, z blízka, v Ajurvédskom centre, diskutujem s Ajurvédskymi doktormi, v Ajurvédskej firme. A vlastne, rozprávam o Ajurvéde komukoľvek koho na ceste stretnem a koho to zaujme. A čo je úsmevné – na svojej ceste vysvetľujem práve mnohým Indom, ako tá ich pôvodná medicína vlastne funguje. Znamená to teda, že sa kruh Ajurvédy uzatvára tam, odkiaľ pochádza? 🙂

2 komentáre k “Moja cesta k Ajurvéde”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *