„Moja cesta“

 

Pôvodne som chcela túto podstránku nazvať klasicky, „O mne“. Ale potom som sa rozhodla, že názov „Moja cesta“ je omnoho výstižnejší. To, kým som, totiž najlepšie charakterizuje to, čo robím, kade vedie moja cesta. A teraz nemyslím len tú „vonkajšiu“ cestu po svete, ale aj tú vnútornú. Cesta svetom ma priviedla k sebe samej. Život je cestou.

Takže čo robím vo svojom živote a na svojej ceste? Začnem s fotografiou.

Na zrkadlovku fotím už dlhé roky a začalo  to vlastne kvetmi. Robila som si vtedy herbár rastlín a napokon som sa rozhodla kvety už netrhať, ale začať ich fotiť. Našetrila som si na svoju prvú zrkadlovku a potom sa to začalo! Večné potulovanie sa prírodou sa znásobilo, tentokrát už s foťákom v ruke. Fotila som najmä prírodu, hlavne hory. Najobľúbenejšími horami sú pre mňa ešte stále tiché a turistami až tak nenasiaknuté hory mojej rodnej Muránskej Planiny. No teraz fotím svet. A aj keď ma moja cesta občas zavedie na pláže, a fotím ľudí, mestá, či starobylé pamiatky, po chvíli neberiem opäť smer do hôr. Priťahuje ma ich chlad a samota.  Milujem polárnu žiaru. A hlas vetra Himalájí.

Farmaceut-nefarmaceut. Skôr paničelka a malý vedec. 

Aj keď som vyštudovala farmáciu, napokon som sa neuberala vo  svojom profesijnom živote práve pôsobením v lekárni. Milujem nové podnety, neustále učenie sa a písanie – a tak som sa rozhodla byť opäť študentom, učiteľom a zároveň aj takým malým vedcom. (Také typické pre mňa, že chcem robiť toľko vecí naraz). Rozhodla som sa pre PhD a robila som všetko naraz… a ako vždy – množstvo vecí navyše! To je výhoda doktorátu 🙂 Ako farmakológ som ďalej študovala ako pôsobia lieky a hľadala nové možnosti liečby kašľa. No hľadali sme ich medzi rastlinnými látkami. A našla som v sebe skrytú vášeň z učenia. Výučba študentov medicíny bola pre mňa nesmierne naplňujúcou aktivitou. Neskôr som zistila, že to nie je len radosť z učenia farmakológie (to ako lieky fungujú), ale celkovo z učenia, zdieľania vedomostí a hlavne – možnosti meniť životy iných k lepšiemu vďaka vedomostiam. Občas ma navyše ešte bolo možné stretnúť niekde aj v bielom, ako lekárnika. Vtedy som to, ako tie lieky pôsobia, s radosťu ozrejmovala aj ostatným ľuďom, nielen medikom.

Alebo ešte lepšie – babka bylinkárka.

Na doktoráte ma najviac bavilo to, že môžem do hĺbky študovať práve tú časť medicíny, ktorej v súčasnoti verím najviac – prírodnú medicínu. Vyrastala som totiž v horách a práve bylinky nám boli vždy na pomoci. Asi najhrôzostrašnejší liek, ktorý si pamätám, že sme kupovali v lekárni, bol sirup proti kašľu. Fytomedicína (medicína založená na liečbe liečivými rastlinami) je teda mojou srdcovou záležitosťou a silu rastlín som ochotne na doktoráte študovala viac a viac dohĺbky. Časom sa moje znalosti rozšírili z európskych liečivých rastlín aj na rastliny, ktoré sa používajú v tradičných medicínach iných častí sveta – najmä v Indii. Výskum na indických liečivých rastlinách bol totižto aj náplňou mojej dizertačnej práce.

India? „Dúfam, že tam nikdy nepôjdeš“. 

Prečo sme robili výskum práve s indickými rastlinami? Pretože v Európe sme nanešťastie zabudli, pochovali vo veľkej miere tradičnú medicínu, aj vďaka dlhým rokom kedy sa isté, nazvem to záujmové skupiny ľudí, snažili na Európskom kontinente označiť všetko spojené s prírodou a jej silo za šarlatánstvo… Ale v Indii sa ešte stále vo veľkej miere ich tradičná indická medicína „Ajurvéda“ stále používa. Nielen preto, že jej stále veria, ale množstvo ľudí je v rozvojových krajínách ako India odkázaných na prírodnú medicínu. Tú západnú si nemôžu dovoliť. V Ajurvéde je dôležitá najmä strava a „životný štýl“ ako prevencia, no v terapii ochorení v nej majú svoje významné miesto práve mnohé z indických rastlín. Ich účinok je overený nielen stáročiami, ale až tisícročiami používania. Pozerajú sa na veci trošku inak – v Ajurvéde proste nepotrebujete o všetkom experimentálne podložené štúdie, vy sami vidíte a cítite, že to svoj účinok má. Inak, aj keď sme na západe tej našej tradičnej medicíne už dávno prestali veriť (alebo nás donútili), ja však veľmi dobre ako farmaceut viem, že väčšina z moderných liekov má aj tak pôvod v rastlinných látkach – sú im podobné, z nich odvodené alebo sa nimi inšpirujú. Iba ich dostanete podané „luxusne“ zaobalené v tablete či kapsule. Ale späť k výskumu! Aby som sa naučila čosi viac nielen o účinku mojich látok, ale aj o ich chemickom zložení, odcestovala som počas doktorátu na pol roka do Nórska. Tam som sa totiž mohla výskumu rastlinných látok mohla venovať hlbšie u nórskych kolegov špecializovaných na výskum fytochemikálií. Nadobudnuté poznatky som neskôr prepojila so svojim výskumom… ale hlavne… s pol rokom v Nórsku sa vo mňa udiala veľka zmena!

Pol rok v Škandinávii? Prečo neísť teda napríklad na Špicbergy!

V Nórsku sa roztrhlo totiž vrece s mojim cestovaním osamote. V týchto z môjho pohľadu bezpečných krajinách som sa nebála vyraziť kamkoľvek! Za pol roka som bola v Bergene, Trondheime, Kodani, Štokholme, Talline, či za polárnym kruhom v Tromso…a dokonca som sa necítila ohrozená ani ľadovými medveďmi na Svalbarde – Špicbergoch! Odšlapala som si to pešo od letiska popri Svetovom úložisku semien do mestečka Longyearbyen a až potom som sa dozvedela, že mimo mesta treba mať so sebou pušku. Kvôli tým ľadovým medveďom, ktorých je tam viac ako ľudí. Tak spokojne. Vravím si, že už môžem ísť teraz kdekoľvek bez strachu keď mi nevadilo ani toto!

Erasmus plus. Neskutočný dar pre Európanov!

V cestovaní ma podporila skúsenosť  nielen s Nórskom. Ešte je tu jedna unikátna vec, ktorú vymysleli v Európe – Erasmus plus (predtým Youth in Action). Vďaka tomuto programu sa dá cestovať a spoznávať ľudí z mnohých častí EÚ i mimo nej. V rámci mládežnických výmien, či tréningových kurzov pre pracovníkov s mládežov. Mne to otvorilo oči a tým aj svet. Vycestovala som do Bosny, Turecka, Estónska… zbavila neistoty pri komunikácii v angličtine a spoznala inšpirujúcich ľudí. Pamätám sa ako som stretla Taliana menom Walter. Zaujal ma svojim príbehom, že kúpili s kamošmi starú sanitku, premaľovali, vyzbierali peniaze a materiál a odišli na nej do Mongolska s cieľom odovzdať im to tam ako humanitárny čin. Po tom ako sme sa spoznali na projekte v Estónsku Walter odišiel do Nepálu dobrovoľníčiť na pol roka. A ja som sa vtedy s veľkými predsudkami voči Ázii pýtala „Nepál? Taká krajina? A čo tam preboha robíš, ako sa tam žije?“. A potom odišiel do Kolumbie… takže riadny týpek. A pre mňa prvé nakopnutie smerom k dobrovoľníčeniu v Ázii!!

Hľadanie pokoja uprostred chaosu. Cesta k jóge. 

Nórskom a Škandinávia ma vždy lákali viac než iné krajiny. Kvôli tomu, že ďaleko na severe som nachádzala chlad a pokoj. Chvíľu mi trvalo kým som pochopila, že pokoj nemôžem hľadať na určitých miestach sveta. Pokoj si musím nájsť v sebe samej.  Popri hektickom a vyčerpávajúcom doktoráte ho však bolo ťažké v sebe nájsť, môj level stresu a povinnosti bol akosi príliš vysoký (lebo samozrejme som chcela robiť vždy všetko perfektne! 😀 ). Počas PhD som už zvykla cvičievať jógu a už vtedy som začala cítiť, že toto bude správna cesta ako ten pokoj nájsť. Jóga je sesterskou filozofiou Ajurvédy – správna strava a cvičenie (vtedy som mala predstavu o jóge najmä ako cvičenie) je základom zdravia – sú totiž účinnou prevenciou. Len nikdy nebol čas na tú jógu a z tej hodiny týždenne som sa neunaučila cvičiť ju aj sama. Preto som sa rozhodla, keď som ukončila PhD, že je čas si ten čas na jógu konečne spraviť – a keď som odišla na 3 mesiace do Ázie, mojim cieľom bol Nepál, pretože som sa tam prihlásila na kurz učiteľa jógy. Rodiskom jógy je smaozrejme India, ale ja som úprimne akosi nemala vtedy odvahu vybrať sa sama hneď do Indie. A predstava cvičiť jógu pri úpätiach Himaláji… tá sa mi pozdávala viac ako v špine a odpadkoch Indie (taká bola moja predstava o Indii vtedy).

A prečo neísť pomeditovať si chôdzou sama na 3 týždne do Himaláji? V pohodičke…

A tak prišiel moj prvý veľký trek osamote. A rovno v Himalájach. Sama som prešla okruh okolo Annapurny a keďže mi nestačilo a mala som čas a sily, zabhela som si aj na Annapurna Base Camp. Ľudia na mňa po ceste pozerali s otázkami: „A to ideš úple sama? A to sa nebojíš?!“. A čoho? Ľudí? Usmievavých a milých nepálskych dedinčanov? Či jakov popri ceste? Veď tam nemajú ani hnedé medvede, nič, čo by ma zožralo (ak by ma išiel zožrať snežný leopard tak umriem s úsmevom, že som mala unikátnu šancu vidieť ho!). Mohla som sa bá akurát tak výškovej choroby. Ale nebála som sa, pretože som pozorovala svoje telo a rešpektovala som čo sa môže všetko stať, ale bez strachu. Alebo som sa mala báť samoty? Nie, práve na tejto ceste som stretla ľudí, ktorí mi zmenili život. Povedali mi o meditácii meno Vipassana.

Na Vianoce doma. Koniec cesty? Nie… v skutočnosti len začiatok!

Vrátila som sa domov. Kvôli PhD promóciam a Vianociam. Zistila, že nechcem odísť kvôli výskumu do Nórska/na Island, pretože ten výskum nie je presne taký, ako by som chcela, nebola by som si istá, že to čo robím, že je správne. Cítila som, že som iba na polceste. Cítila som, že skutočná cesta ešte len nasleduje. Cítila som, že po Nepále a juhovýchodnej Ázii som pripravená na cestu sama do Indie. Cítila som, že v Indii sa budem môcť venovať tomu, čo je správne. A tak som koncom januára, s pôvodným plánom ostať na polroka, odišla. Pol rok však už prešiel, už vlastne skoro rok. A ja stále nenachádzam cestu domov a stále som kdesi v Indii alebo v Nepále. Naopak, mojim domov sa stal svet a každučké miesto Indie a Nepálu, kde som sa zdržala.

Dobrovoľníctvo – dávaš veľa, no prijímaš omnoho viac.

V Indii a v Nepále som sa rozhodla dobrovoľníčiť. Každé z miest som si vybrala tak, aby som sa naučila niečo nové, čo chcem alebo potrebujem. Moja cesta preto nie je len o pekných fotkách z očarujúcich destinácií. Moja cesta je o skutočnom spoznávaní sveta, niekedy uprostred dedín, kde vedú len zablatené cesty. No skúsenosť s pomáhania ľuďom, ktorí žijú iné životy, v inom prostredí a majú iné skúsnosti je skrytým pokladom za ktorým sa oplatí ísť aj cez tie zablatené cesty. A občas sa naučíš, že v tom blate sa dá aj tancovať! Keď začne pršať a ty sa necháš strhnúť nepálskymi deťmi v detskom domove, pridáš sa k nim a skončíte všetci od hlavy po päty od blata. Veď je to len blato.

Cez blato vedie cesta ku klenotu.

Je to ako lotus, ktorý skrýva v sebe klenot: vyrastá v kalnom a špinavom jazere, no sám je vždy čistý a nepoškvrnený. Klenotom je čistota. Preto je lotusový kvet symbolom čistoty v mnnohých náboženstvách – hinduizme, budhizme… Cez to blato vedú naše cesty, nielen tie po svete navonok, ale najmä v našom vnútri. Moje cesty ma od Annapurny začali zas a znova vracať k niečomu, o čom mi povedali kamaráti z hôr – o meditácii nazývanej Vipassana. Odkedy som prišla do Indie, začala som stretávať len ľudí, ktorí absolvovali jej kurz. Začalo to byť tak evidentné, že ak som si s niekým mala čo povedať, či už to bola kolegyňka dobrovoľníčka učiteľka jógy, či chalan, ktorého som stretla na pláži v Gokarne, všetci boli na Vipassane. Dlane som priložila k sebe pred hruďou a povedala som si: „Veď už počkaj, ja si k Tebe nájdem cestu“. A našla, na severe Indie, v Dharamsale, exilovom sídle Dalaj Lámu.  Odvtedy som na jej kurz bola už druhý krát. No najdôležitejšie nie sú 10dňové kurzy, počas ktorých mlčíš a 10 hodín denne medituješ, najdôležitejšie je to, čo robíš v každodennom živote.

Moja komfortná zóna je v Nepále a Indii. 

Momentálne som zase, od januára tretí krát v Indii. No proste na striedačku s Nepálom. Som v Biháre, v štáte na severe Indie, ktorý je považovaný za najšpinavší, najmenej lákavý pre turistov a vlastne aj najnebezpečnejší. Niekto by povedal, že tu nič nie je okrem odpadkov. Ale je… ak Ti niečo hovorí strom Bodhi, tak určite budeš aj vedieť, čo tu hľadám ja 😉 V Indii sa cítim ako doma. Čakajú ma ešte miesta ako Varanási, Rishikesh, či Rajastan. Ak by mi niekto dal nelimitované množstvo peňazí na cestovanie a nelimitované víza do Indie a Nepálu, tak asi neodídem tak skoro! Bude asi ťažké odísť, ale naučila som sa, že odísť treba práve v najlepšom. Ale ešte nie je ten čas… 🙂

No čo potom? Nechaj sa prekvapiť! Možno konečne opustím svoju „komfortnú zónu“ Nepálu a Indie. Chvíľu som mala z Indie kúpenú letenku len späť do Európy… začala som sa cítiť nesvoja, že toto predsa ešte nemôže byť cesta späť. Nie som pripravená na návrat. Až keď som si kúpila druhú letenku niekam z Európy zase ďalej, nepríjemný pocit sa vytratil. Prišiel pocit bezpečia: „stále som na ceste!“

Cestujem aj sama! Veď cestovať sama žena vôbec nie je také ťažké a nebezpečné. A zdieľam s každým, kto chce počuť, čo viem o Ajurvéde, jóge, Vipassane, či prírodnej medicíne.

Tak sleduj moju cestu a nechaj sa inšpirovať 😉