Otázky (Questions)

Otázky

Prabhu, výstredný (avšak týmto svojim excentrizmom úplne prirodzený) indický umelec žijúci necelý rok v Pokhare mi vraví: „Stávalo sa mi, že sa ma z každej strany ľudia pýtali tie isté otázky: Ako sa voláš? Z kade pochádzaš?“. 
Môj úsmev. Spomenula som si totiž na vykrikujúcich Indov a na tieto a mnohé ďalšie divné otázky, najmä o rodine a či som vydatá, a podobne.
„A tak som sa začal som pýtať vlastné otázky.“
„Aký máš sen?“
Odpovedám pomaly, s pohľadom upreným na mraky na oblohe: „Ja… vlastne ani neviem. Mám pocit, že veci sú tak, ako majú byť. Asi som sa naučila prijímať to, čo sa deje a nemať zbytočné očakávania. Neviem si momentálne vybaviť sen, ktorý by bol nad všetkým. Nechcem sa hnať za splením jedného sna a pritom nevidieť to, čo sa deje, práve teraz.“
„A čo bolo tvojím snom keď si mala trinásť rokov?“
„Chcela som byť morskou biologičkou. Plávať s delfínmi, kosatkami a žralokmi“.
Starostlivo upravené fúziky sa jemne nadvihli. Prabhov úsmev.
„Myslím, že mojím snom je teda byť s prírodou,“ pokračujem, s pohľadom upreným na štíty Annapurien, ktoré len na pár sekúnd vykúkajú spoza mračien, „s prírodou v akejkoľvek jej podobe“.
„A máš nejaký strach?“
Annapurna opäť zmizla za mračnami.
„Som šťastná, že nemám žiadny, ktorý by ma v niečom limitoval. Nepochopím strach z lietania – veď je to krásny pocit ísť za niečím ďalekým. Nepochopím strach z pavúkov a hadov – veď sú to dokonalé bytosti a ich jediným „hriechom“ je to, že sa len málo podobajú človeku. Nepochopím strach z výšok – veď rozochvené nohy ti len pripomínajú, že je krásne vidieť svet zhora, inak ako zvyčajne.“
Pohľad sa mi zvezie Prabhovu tvár, no márne sa snažím pozrieť do jeho očí. Su ukryté za neskutočne štýlovými slnečnými okuliarmi.
„Mám však jeden. Bojím sa, že stratím rodinu.“
„A prečo by si ju mala stratiť?“
„Lebo ja viem, že ju raz stratím. No vlastne ani neviem, či by som to nazvala strachom. Asi by som to mala skôr nazvať pocitom, či akýmsi pripomenutím, aby som  zas a znova pochopila a nezabudla, že čas, ktorý máme, máme využiť naplno. Strata prirodzene príde, ja viem. Je to prejav cyklu života a smrti, ktorý akceptujem a nevytváram si preto v sebe voči nemu odpor. Nie je to teda strach, s ktorým chcem bojovať. Je to pocit, ktorý mi hovorí, že mám žiť tu a teraz a že čas s blízkymi mám brať vždy ako jedinečný.“

Kôň prérií © Veronika Sivová

Avšak, človeka sa stratiť nedá.

Stále som ďaleko. Stále v Nepále. Ja viem, že je čas pohnúť sa.
Ísť naspäť do Indie. Čaká ma tam jedna náročná úloha, o ktorej viem.
No a množstvo tých ďalších neznámych. Krásne neznámych.
Aj ruksak som si oprala. Sčasti preto, lebo to už fakt potreboval po tom, ako som na ňom „jazdila“ na vlečke traktora, ktorý nás preniesol cez prechod Maure Lagna. Túto jazdu prežil s mnohými špinavými „ranami“, avšak vďaka nemu bol môj zadok zachránený pri tom natriasaní. 
No a sčasti som ho oprala asi aj rituálne. Vyrážam takto na ďalšiu cestu opäť čistá. A dokonca mám aj pocit, akoby som opäť vyrážala z domu. Od návratu z hôr totiž už dlhší čas trávim v Pokhare, kde žijem na byte s kamarátmi z hôr. Zámerne nehovorím, že som u nich hosťom, pretože navzájom cítime, že tu skôr spolu jednoducho sme, úplne prirodzene. Letenku som si kúpila až na úplne posledný deň mojich nepálskych víz.
Aj keď som tak ďaleko, mám pocit, že aj tu som doma.
Tu. Uprostred hôr.
Hôr tak vysokých, ako si asi neviete predstaviť.
A tá energia hôr.
Vibrujúca, odzbrojujúca akýkoľvek odpor prijímať veci také aké sú a znásobujúca moje zmysly. Neviem, či si to viete predstaviť.
Priatelia.
A rozhovory s nimi, ktoré si určite nemôžete ani predstaviť.
Lebo ani ja sama som si toto predtým nevedela predstaviť.
 
Áno, chýbajú mi aj moji priatelia, ktorých som nechala doma. Myslím na nich mnohokrát. Chýba mi moja rodina. Moji rodičia.
Ale som pokojná. To, že mi chýbajú je proste len pocit, že mi na nich záleží. A že viem, že by som im chcela venovať svoj čas.
Keď sa raz vrátim.
No viem, že všetkých si nesiem so sebou. Niekto by to pochopil ako ťarchu, ktorú si nesieme na svojich pleciach, v angličtine sa to nazýva „attachment“. Neviem to preložiť presne, možno čosi ako „väzby“. Budha vraví, že práve toho sa máme zbaviť.
Ale ja teraz nemyslím túto ťarchu väzieb.
Ja si nesiem lásku, ktorú mi ktosi dal.
Nesiem si poznatky, ktoré mi niekto odovzdal.
Nesiem si radosť, ktorou ma niekto potešil.
A nesiem si rany, ktorými mi niekto otvoril oči.
To je to, ako si nesiem so sebou ľudí.
A nesiem si v sebe samej aj rodičov.
Vidím ich v tom, ako sa správam, vidím ich, lebo robím veci tak, ako bola vychovaná a ako ma učili. Pochopila som, že na rozdiel od iných ma však neučili vidieť svet tak, ako ho vidia oni. Naučili ma pozerať sa, to áno, ale nechali ma, nech veci vidím tak, ako chcem ja. Je to predsa môj svet.
 

A kdekoľvek teda vykročím, vykročíme aspoň traja.

 Nie, nie som na nikom závislá, viem sa o seba postarať úplne sama.  Samozrejme aj vďaka švajčiarskemu nožu, ktorý mi otec daroval 🙂
Nevolám im ani so slzami v očiach aby mi pomohli na mojej ceste.
Aj keď viem, že by som mohla! Kedykoľvek. A boli by tam pre mňa.
Vďaka ním viem ísť sama.

Vrana ©Veronika Sivová

A tak sa napokon pýtam otázky ja sama seba.
„Kde pramení sebavedomie tvojej osobnosti?“
V poznaní, že nech už sa akokoľvek rozhodneš, rozhodneš sa vždy správne.
Ak sa naučíš prijímať to, že každý občas robí omyly. Omyly vlastne ani nie sú zlé. A ani by som ich omylmi nenazvala. Sú skôr rozhodnutiami, ktorých úlohu nechápeme hneď, ale až neskôr.
Zlé je toto všetko nechápať.
Pramení v poznaní, že nech už budeš kýmkoľvek, nikto ťa nemôže súdiť, pokým si sám sebou.
V poznaní, že som milovaná pre to, aká v skutočnosti som.
Nech už som akákoľvek. Nech už som emocionálna či racionálna, spontánna či strnulá.
Nech už pobehujem ako splašený divý kôň, či rozprestieram havranie krídla a bystrým pohľadom skúmam svet. Môžem kráčať sama nocou, presne ako vlk s ňufákom pri zemi, a vyberať si, ktoré stopy budem alebo nebudem nasledovať. Môžem byť proste akákoľvek, no stále som milovaná. A to bez ohľadu na to, či spĺňam akýsi obraz dcéry, ktorý by si iní rodičia mohli vysnívať a nútiť ma sa ňou stať.
Mňa totiž nikto nenútil.
Mne iba niekto vždy učesal moju gaštanovú hrivu, nech sa trblieta vo vetre, kým budem bežať prériami.
Niekto mi ukázal, ako si ošetriť perie, nech sa leskne kovovo-modrým nádychom, nech letím bezpečne ešte ďalej, než na čo by som mala sama odvahu. A ukázal, že mlčky, spoza privretých havraních mihalníc môžem s rozvahou pozorovať svet.
Niekto ma naučil, ako môžu sivo-modré oči vidieť aj za svitu mesiaca. A naučil ma rozpoznať, ktorý pach je dobrý a ktorý zlý.
Sebavedomie pramení v zdravej rodine.

Vlčica ©Veronika Sivová

A druhá otázka.
„Kam vedie tvoja cesta?“
Potrebuješ to vlastne na niečo vedieť?
Teraz robíš krok. Tak sa pozeraj kam teraz stúpaš. Môžeš sa tak vyhnúť chrobákovi, ktorého by si inak zašliapla.
Pozeraj sa. A môžeš tak vidieť, či kráčaš po ceste, kde už sú stopy iných alebo či kráčaš svojou vlastnou cestou.
Nech už vedie kamkoľvek.

Questions

Prabhu, eccentric, but with his eccentrism completely natural Indian artist, who has been living in Pokhara for almost one year, is telling me: „It was happening to me that everybody was asking me the same questions: What is your name? And where do you come from?

My smile. It reminded me shouting Indians, asking me these and other strange questions, mostly about my family and whether I am married or not and so on.

„So I started to ask my own questions.“

„What is your dream?“

I am answering, slowly, while looking at moving clouds on the sky.

„I..I don’t know. I feel that things are the way they should be, I have probably learned to accept what is happening and learned to not have unnecessary expectations. I don’t have dream which would be above this all. I don’t want to rush in fulfilling one dream and thus not to see what’s happening, right now.“

„And what was your dream when you were thirteen years old?“

„I wanted to be a marine biologist, to swim with dolphins, orcas and sharks“.

Carefully treated moustache has gently lifted up. That’s Prabhu’s smile.

„I think, therefore, that my dream is to be with nature“, I continue, while I am gazing at Annapurna range, which emerges just for a few seconds out of the clouds, „with nature in any of its form“.

„Do you have a fear?“

„I am lucky that I don’t have any, which would limit me somehow. I don’t understand the fear from flying – it is just a beautiful feeling to go somewhere far beyond, isn’t it? I dont understand the fear from spiders and snakes – they are just perfect creatures and their only „sin“ is that they are not similar to human beings. I dont understand the fear from heights – your trembling legs are just reminding you how beautiful is to see the world from above, differently than usually.”

I look at Prabhu’s face, but I can hardly look into his eyes, they are hidden behind stylish sunglasses.

”But I have one. I am afraid I’ll lose my family.”

“Why should you lose it?”

“Because I know I will lose it one day. So, I don’t even know whether I should call it fear. I should rather call it a feeling, or a reminder, to understand every time again and to forget that the time we have, we have to use properly and fully. The loss will come naturally. It is a sign of the natural cycle of life and death, which I accept and I am not building up any resistance to it. So it is not the fear I want to fight with. It is rather a feeling that tells me that I have to live here and now and that I should always consider the time with my beloved ones as unique”.

Prairie horse © Veronika Sivová

But you can not really lose someone.

I’m still far away. I am still in Nepal.

I know it is time to move. Go back to India. There is one challenging task, which I know already, waiting for me. Well, and also many unknown. Beautifully unknown. I also washed my backpack. Partly because it really deserved to be cleaned after ”I rode on it” in the tractor trailer, while the tractor took us over Maure Lagna pass. It survived this ride with many dirty wounds, but my butt was saved that time thanks to it. Well, and partly I cleaned it as a ritual. So I can start a new part of my journey clean again and I have feeling that I am starting from home again. Since returning from mountains I have lived with my friends place at their place in Pokhara for longer time. We actually don´t feel I am guest here, I think we just are together here, so naturally. Yet finally, I have bought a flight ticket from Nepal at the last day of my Nepalese visa.

Even though I’m far away, I feel like at home.

Here.
In the middle of the mountains. Mountains as high as you probably can not imagine.
And the energy of the mountains.
Vibrant, disarming any resistance to accept things as they are, and multiplying my senses. I don’t know if you can imagine it.
Friends.
And interviews with them that you definitely can not imagine. Because neither I myself could have imagined this before.

Yes, I miss my friends, whom I left home. I think of them many times. I miss my family. My parents.

But I’m calm. The fact that I miss them is just the feeling that I care about them. And that I know I want to devote their time. When I come back one day.

Well, I know I’m carrying them all with me. Someone could understand this as a burden that we carry on our shoulders, an „attachment”. Buddha says we have to get rid of it. But now I do not mean this kind of burden of bonds.
I carry the love that somebody gave me. I carry the knowledge that someone has passed to me. I carry the happiness because somebody has delighted me with. I carry the wounds, with which  somebody opened my eyes. That’s how I carry people with me.

And I also carry my parents in myself. I see them in a way how I behave, I see them, because I do things as I was thought and raised. Well, unlike other parents, they did not teach me to see the world as they see it. They taught me to watch, yes, but they let me see thing as I want to see. It’s my world.

So wherever I do a step, at least three of us do that step.

No, I’m not dependent on anyone, I can take care of myself alone. Especially thanks to the Swiss knife that my father gave me 🙂
I do not call them with tears to help me while I am on my way.
Even though I know I could! At any time. And they would be here for me.

Thanks to them I can go alone.

Crow ©Veronika Sivová

So, finally, I am asking my own questions to my self:
„Where does the self-confidence of your personality spring from?“

From knowing that however you decide, you will always be right. If you learn to accept that everybody makes sometimes mistakes. The mistakes are actually not bad, though. And I would not even call them mistakes, they are rather decisions, which value we can not understand immediately, only later. Really bad is to not understand this.
It springs from knowing that it doesn’t matter who become, no one can judge, as far as you are just yourself.
It springs from knowing that I’m really loved for who I really am. And it doesn’t matter how I am. I can be emotional or rational, spontaneous or stiff. I can run like a wild horse or spread the raven wings and look at the world with a wise look. I can walk alone in the night, just like a wolf with a nose at the ground, and choosing which traces I will follow and which I will not follow. I can be any, but I’m still loved. And this is regardless meeting of the image of a daughter that other parents could dream of and force me to become it.

But I was not forced by anyone. Someone just always combed my chestnuts-brown mane – to let it blow in the wind while I will be running in the prairies. Someone taught me how to treat my feathers, to let them shine with a metallic-blue, so I can fly safely and even further than where I would have myself courage. Someone taught me how the gray-blue eyes can see in the moonlight. And someone taught me to recognize which smell is good and that bad.

Confidence springs from a healthy family.

She-wolf © Veronika Sivová

And my second question.
„And where does your path lead?“

But, do you really need to answer it? You are now taking a step. So look at where you are stepping now. You can avoid the beetle, which you would otherwise step on. And you can see if you are walking on the path, where traces of others are already, or if you are walking on your own way.

No matter where does it lead.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *